Niektoré rána nezačínajú kávou. Začínajú tichom, ktoré má úplne inú farbu ako zvyčajne. Vzduch je čerstvý, skoro ostro svieži, a miesto vône espressa cítiš vôňu vlhkej zeme, ihličia a skaly. Takto nejako sa začal aj náš výstup na Trojdĺžkovú Sokoliu vežu v Obšívanke. Ráno ešte len rozväzovalo noc, keď sme sa s Jožkom Bajaníkom balili pri aute – lano, sedák, expresky, helma. Bez slov, len tichá pripravenosť. Poznáme sa, vieme, čo nás čaká, a vieme, prečo to robíme.
Obšívanka má v sebe niečo tiché a divoké zároveň. Miesto, kde sa mieša ľudský rešpekt s prírodnou veľkosťou. Skala tu nepôsobí hrozivo, ale dôstojne. A práve Trojdĺžková Sokolica má ten ideálny charakter – nie je príliš dlhá, no každá jej dĺžka má osobnosť. A čo je najkrajšie – na vrchole čaká malý rituál. Ale k tomu sa ešte dostanem.
Skala bola chladná, keď sme sa dotkli prvej chytky. Žiadne slová, len tichý cvak lana do istiaceho bodu a Jožko už liezol. Prvú dĺžku si zobral ako vždy – s istotou, pokojom a skúsenosťou. Sledujem jeho pohyb a viem, že mu môžem veriť. Lezenie je technické, ale čitateľné. Čisté sokolie lezenie – ruky, nohy, telo – všetko v súhre. Žiadny zhon, žiadne pretekárske tempo. Len pohyb a sústredenie.
Keď som dolezal k nemu do štandu, bolo to ako prísť domov. Opäť sme spolu, opäť krok ďalej. Pod nami sa prebúdzal les, nad hlavou sa začala obloha čistiť. A keď sme začali druhú dĺžku, zrazu sa cez koruny stromov predrali prvé slnečné lúče. Stena sa začala zahaľovať do teplého svetla a všetko okolo akoby nadýchlo nový vzduch.
V druhej dĺžke už nebolo len o lezení – bolo aj o vnímaní. Každý krok nahor bol ako krôčik v súlade s prírodou, s týmto ránom, s týmto okamihom. V štande sme sa len potichu usmiali. Nebolo čo povedať – všetko podstatné už povedala skala a slnko.
Tretia dĺžka bola už len čerešnička. Krátka, ale hravá. Pár výšvihov, pár rozhodnutí, jeden prechod cez hranu – a zrazu sme stáli hore. Na vrchole. A vtedy to prišlo – ten moment, pre ktorý to celé stojí za to. Slnko vystúpilo nad horizont a celú vežu zalialo oranžovým svetlom. Obklopilo nás ticho a výhľad, ktorý sa nedá nasýtiť. Hory boli ešte ospalé, ale v tom svetle vyzerali ako rozprávkový kraj.
A potom prišiel rituál. Na vrchole, priamo pri štande, je ukrytý plastový tubus. Nie je schovaný hlboko, ale je len pre tých, ktorí sa sem dostanú vlastnou cestou – poctivo, cez skalu. Otvorili sme ho a v ňom – ako vždy – fľaška Captain Morgana. Starý známy. Pripili sme si. Nie kvôli alkoholu, ale kvôli momentu. Za výstup, za kamarátstvo, za to, že toto ráno malo zmysel.
Na tejto veži som už stál trikrát. A vždy tou istou cestou. Nie preto, že by iné neexistovali – existujú, viem o nich. Ale táto cesta má pre mňa osobný význam. Je dôverná. Je ako starý známy, ktorého si stretneš po rokoch, a rozhovor pokračuje presne tam, kde ste skončili. Každý krok poznám, a predsa ma zakaždým prekvapí.
Výstup nám zabral asi hodinu. Nie je to veľa. Nie je to extrém, o akých sa píše v titulkoch. Ale zážitok z takéhoto rána zostane v človeku veľmi dlho. Možno aj navždy. Nie preto, že sme niečo prekonali. Ale preto, že sme boli presne tam, kde sme mali byť.
Cesta dolu bola už len tichá bodka. Žiadne zbytočné slová, len pohľady a to zvláštne vnútorné naplnenie. Skala za nami, les sa rozžiaril, a deň sa pomaly rozbehol – pre iných možno ešte len začínal, pre nás už mal svoj vrchol. Niektoré rána jednoducho patria horám. A tento bol presne taký.
Peter Babjak
153072