V dňoch 28. septembra až 1. októbra 2017 sa tím Alpine Rock vydal na spoločný výstup na Triglav (2 864 m n. m.), najvyšší vrchol Slovinska a jeden z najsymbolickejších štítov celého Balkánu. Tento majestátny masív, týčiaci sa nad krajinou ako hrdý strážca Julských Álp, sa pre nás stal nielen fyzickou výzvou, ale predovšetkým miestom spoločného objavovania, skúšania limitov a upevňovania tímového ducha. Výstupu sa zúčastnilo desať členov tímu, pričom pre všetkých išlo o prvý kontakt s touto ikonickou horou.
Naša cesta sa začala v doline Vrata, kde sme zaparkovali pri známej horskej základni – Aljažev dom (Šlameňov dom). Táto dolina je jednou z najimpozantnejších prístupových ciest k Triglavu, obklopená strmými stenami a dramatickými výhľadmi, ktoré okamžite vtiahnu človeka do horskej atmosféry. S batohmi plnými výstroje, očakávaní a dobrej nálady sme sa vydali na poctivý výšľap smerom k horskej chate Dom v Kredarici (2 515 m n. m.), ktorá sa nachádza priamo pod hlavným masívom Triglavu. Tento úsek bol nielen fyzicky náročný, ale zároveň neuveriteľne scenický – neskorá jeseň vyfarbila svahy a kosodrevinu do teplých tónov, zatiaľ čo výškové partie už dýchali prvým snehom a chladom. Pohľad na vrchol Triglavu, ktorý sa s každým výškovým metrom približoval, nás poháňal vpred.
Ráno po prespanej noci na Kredarici nás čakalo niečo výnimočné – dramatická inverzia. Údolia boli zakryté hrubou vrstvou oblakov, ktoré vytvárali dojem bieleho mora, z ktorého vystupovali len najvyššie štíty. Obloha nad nami bola čistá a slnečná, vzduch ostrý, tichý a krištáľovo čistý. Tento magický moment nás úplne pohltil – stáli sme tam mlčky a pozorovali to nadpozemské divadlo prírody, ktoré nám akoby chcelo dať najavo, že sme na správnom mieste v správny čas.
Výstup na samotný vrchol Triglavu bol nádherný, no technicky pestrý a miestami náročný. Snehové polia, ktoré sa držali na severných úbočiach, dodávali výstupu zimný charakter, čo si vyžiadalo opatrnosť a precíznu prácu s výstrojom. Niektoré úseky boli zaistené oceľovými lanami (via ferrata) a vyžadovali si maximálnu koncentráciu. Exponované pasáže, kde sa pod nohami otvárajú stovky metrov prázdna, preverili aj našu psychickú pripravenosť. Postupovali sme krok za krokom, s istotou a podporou jeden druhého. Tieto momenty nie sú o súťažení – sú o dôvere, o schopnosti urobiť správne rozhodnutie a stáť za sebou.
A potom prišla chvíľa, na ktorú sa nezabúda – všetci desiati sme úspešne stáli na vrchole Triglavu. Sme tam. Bez okázalosti, bez víťazných výkrikov. Len ticho, úcta k horám a hlboký, vnútorný pocit naplnenia. Z vrcholu sa pred nami rozprestierali panoramatické výhľady na Julské Alpy, Slovinsko aj vzdialené Alpy v Rakúsku a Taliansku. Bolo to krásne, silné a očisťujúce. Nie každý deň sa podarí dostať na miesto, kde pocit pokoja dokáže nahradiť všetky starosti každodenného života.
Po vrcholovej pauze sme sa vrátili späť na chatu Kredarica, kde sme si oddýchli, zhodnotili deň a zdieľali dojmy. Následne nás čakal dlhý zostup späť do doliny Vrata – náročný na kolená, no ľahší na dušu. Každý krok dole bol zároveň návratom k realite, ale aj upevnením vedomia, že to, čo sme prežili, nám už nikto nevezme.
Výstup na Triglav pre nás nebol len o zdolaní najvyššieho vrcholu Slovinska. Bol to zážitok, ktorý sa zapísal hlboko do pamäte. Upevnil naše priateľstvá, ukázal silu kolektívu a potvrdil, že v horách ide často o viac než len o výkony – ide o spojenie s prírodou, s druhými a so sebou samým. Každý jeden z nás si zo sebou odniesol niečo vlastné – pre niekoho to bol prekonaný strach, pre iného zistenie, že je schopný viac, než si myslel. No všetci sme sa zhodli na jednom: Triglav je hora, ktorá dáva. Nie každému rovnako, ale každému presne to, čo potrebuje.
Peter Babjak
152958