V dňoch 20. – 22. septembra 2016 sme sa spolu s Milanom Ďurošom vydali na výpravu, ktorá patrí medzi najväčšie výzvy horských nadšencov – výstup na Mont Blanc (4 810 m n. m.). Rozhodli sme sa pre jesenný termín, ktorý síce znamenal nižšiu návštevnosť, no o to vyššie nároky na podmienky a pripravenosť. Mont Blanc sme tak zažili v podobe, ktorá sa len málokomu naskytne – ticho, samota, čistý vzduch a surová krása hôr bez rušivých elementov.
Pred samotným výstupom sme absolvovali rýchlu aklimatizáciu lanovkou na Aiguille du Midi (3 842 m n. m.), aby si naše telá čo najskôr zvykli na výškové podmienky. Hoci sme tam strávili len krátky čas, práve táto fáza zohrala dôležitú úlohu v tom, že sme sa neskôr cítili vo vyšších polohách stabilne a bez výraznejších príznakov výškovej choroby.
Náš výstup sa odohrával cez klasickú Gouter Route, ktorú sme zvolili pre jej vyváženosť medzi technickou náročnosťou a bezpečnosťou. Z mestečka Chamonix sme sa zubačkou presunuli do Nid d’Aigle, odkiaľ sme začali stúpať k chate Tête Rousse (3 167 m n. m.), kde sme prenocovali pred vrcholovým dňom. Počasie bolo stabilné – chladné, ale bezvetrie a jasná obloha. To nám umožnilo pripraviť sa v pokoji, bez zbytočných stresov a sledovania predpovedí.
V deň útoku na vrchol, 21. septembra, sme vyrážali ešte za tmy. Postupovali sme svižne, ale sústredene cez exponovaný Grand Couloir, ktorým sme prešli bez zastávky. Nasledoval výstup k chate Gouter (3 835 m n. m.), kde sme si dopriali len krátku prestávku. Bez zdržania sme pokračovali ďalej – cez Dôme du Goûter, La Calotte a nakoniec po ostrom a snehom pokrytom hrebeni Bosses Ridge smerom k vrcholu.
A krátko po poludní sme stáli na vrchole Mont Blancu. Sami. Bez ľudí, bez hluku. Len my dvaja. Ticho, ktoré tam vládlo, bolo až hmatateľné. Slnko žiarilo, sneh pod nohami škrípal a výhľady sa rozprestierali nekonečne ďaleko – nad Alpy, pod nás, do priestoru. Bol to okamih, ktorý sa nezabúda. Presne tie momenty, pre ktoré človek chodí do hôr – keď sa zastaví čas, a ty vieš, že si tam, kde máš byť.
Po krátkom pobyte na vrchole sme začali zostup. S únavou, ale aj s vnútorným pokojom. Späť pri chate Gouter sme sa rozhodli prenocovať. Ubytovali sme sa, dali dolu výstroj, sadli… a okamžite zaspali. To nebol obyčajný spánok, ale úplné vypnutie – keď ťa telo zastaví skôr, ako stihneš spracovať, čo si zažil.
Ráno nás čakalo ďalšie slnečné prekvapenie. Zostúpili sme cez Grand Couloir späť na Tête Rousse, a nakoniec sa dostali až k zubačke v Nid d’Aigle. Výstup bol za nami – a v nás ostala pokora, hrdosť a obrovská vďačnosť. Cítili sme, že sme si odniesli niečo výnimočné – nie len vrchol, ale aj zážitok, ktorý mení perspektívu.
Záverom možno povedať, že tento výstup bol výnimočný nielen svojím cieľom – najvyšším vrcholom Álp – ale aj spôsobom, akým sme ho prežili. Bez davov, bez stresu, s rešpektom k horám a v dokonalej dôvere medzi dvomi parťákmi. S Milanom sme tvorili veľmi funkčný tím – dopĺňali sme sa, držali rovnaké tempo a rozumeli si v tichu aj v náročných pasážach.
Na Mont Blancu sme zažili to najlepšie z hôr: samotu, výzvu, krásu aj únavu. A práve kvôli takýmto zážitkom to celé má zmysel.
Peter Babjak
152945