V dňoch 17. – 29. júna 2017 sme sa spolu s Rokošportom vydali na výnimočnú výpravu do srdca Kaukazu s cieľom vystúpiť na Mount Elbrus (5 642 m n. m.) – najvyšší vrchol Európy. Tento kolos pokrytý ľadovcami nie je len zemepisným bodom, ale skutočným symbolom výzvy a vnútornej transformácie. Výprava pre nás neznamenala len dosiahnutie určitého výškového čísla – bola to cesta, na ktorej sme sa ešte viac prepojili s horami, prírodou a sami so sebou. Každý takýto výstup si vyžaduje mesiace príprav – fyzických, mentálnych, logistických. Už dávno pred odchodom sme vedeli, že nejde len o „zdolanie Elbrusu“. Chceli sme ho zažiť v jeho najčistejšej podobe. Bez zbytočného komfortu, bez polopohodlných ubytovní. Len my, stany, mráz a hora. Táto myšlienka vo mne osobne rástla už počas predchádzajúcich výprav a keď sa naskytla možnosť pripojiť sa k Rokošport expedícii, neváhal som.
Fyzicky sme sa pripravovali dôsledne – behy, horské túry, silový tréning a dlhé hodiny v prírode. No najväčšou výzvou bola hlava. Vedomie, že budeme žiť takmer dva týždne v extrémnych podmienkach, spať v stanoch v mrazivých nociach a potom liezť cez ľadovec do výšky nad 5 600 m, si vyžadovalo vnútorný súhlas – so všetkým nepohodlím, neistotou a námahou, ktorá nás čakala. Naša cesta sa začala v oblasti Baksan Valley, kde sme absolvovali prvé aklimatizačné výstupy. Čeget (3 461 m n. m.) nás preveril hneď v úvode – strmé stúpanie, redší vzduch a silný kontrast medzi zelenými lúkami a zasneženými vrcholmi. V nasledujúcich dňoch sme pokračovali v túrach v okolí Terskolu, kde sme sa nielen adaptovali na výšku, ale aj upevňovali tímového ducha. Počasie nám prialo, obloha bola jasná a Kaukaz sa nám ukazoval v celej svojej surovej, nespútanej kráse. Po aklimatizácii nasledoval presun lanovkami a pásovým vozidlom do základného tábora Garabaši (cca 3 800 m n. m.), známeho aj ako „Barely“. Väčšina výpravy sa ubytovala práve v týchto kontajnerových útulkoch. Ja som sa rozhodol pre stan. Od prvej noci až po zostup som spal výhradne pod plátnom, pod hviezdami a v mraze. Každé ráno som sa budil pod vrstvou námrazy, výhľad na Elbrus bol prvá vec, ktorú som videl, a ticho, v ktorom som sa prebúdzal, bolo darom, nie trestom. Spať vo výške nad 3 800 m n. m. v stane, v teplotách, ktoré klesali pod -10 °C, nebolo jednoduché, ale túžil som po autentickom prežití. Chcel som cítiť každý okamih, každú noc, každú zmenu vetra, ktorá prešla cez tábor.
Vrcholový útok sme začali v noci, krátko po polnoci, za úplného ticha. Vietor fúkal ostro, čelovky kreslili úzke kužele svetla do bielej tmy, pod nohami vŕzgal zmrznutý sneh. Stúpali sme cez Skaly Pastuchova, potom cez dlhý a náročný traverz, až sme sa dostali na záverečný hrebeň vedúci k západnému vrcholu. Cítili sme únavu, ale aj obrovské sústredenie. Každý krok bol vedomý, každý pohyb mal svoj rytmus. Krátko pred deviatou hodinou ráno sme stáli na vrchole – ja aj ostatní členovia expedície. Spolu. Ticho tam hore bolo hmatateľné. Žiadne davy, žiadne výkriky. Len čistá, tichá prítomnosť. Každý z nás si ten moment prežil po svojom. Niektorí stáli bez slova, iní si sadli, niekto sa len díval do diaľky. Obloha bola bez jediného oblaku, výhľad na okolité štíty nekonečný. Pocit víťazstva neprišiel ako eufória, ale ako hlboké, pokojné uvedomenie si toho, kde sme. Že to, čo sme dokázali, má váhu. A že vrchol nie je koniec. Po krátkom pobyte sme sa otočili a začali zostup. Unavení, ale zjednotení spoločným zážitkom. V základnom tábore nás opäť privítali naše stany, kovové Barely a výbuchy emócií, ktoré prichádzali až postupne. Nasledujúce dni patrili oddychu a trekingu v dolinách Adylsu a Adyrsu. Tieto miesta boli pravým opakom Elbrusu – zelené lúky, vodopády, pasúce sa kone a ticho, ktoré liečilo. Tam sme do seba vstrebávali všetko, čo sme na vrchole zažili. Premýšľali, spracovávali, spomínali. Doliny nám dali možnosť zažiť iný Kaukaz – mäkší, pokojnejší, no rovnako silný.
Výprava trvala 13 dní a v každom z tých dní sa odohralo niečo podstatné. Od prvého výšľapu až po posledný krok v údoliach. Pre mňa osobne bolo kľúčovým momentom rozhodnutie spať celú výpravu v stane. Táto voľba mi dovolila prežiť horu tak, ako som si želal – bez filtra. V hlbokom kontakte so sebou, prírodou a realitou. Elbrus nám ukázal svoju krásu aj svoju tvrdosť. No predovšetkým nás naučil, že skutočná sila nie je len v tom, vystúpiť na vrchol, ale v tom, ako tú cestu prejdeš. S rešpektom, s pokorou a s ľuďmi, ktorí vedia, prečo tam idú. Vystúpiť na strechu Európy, prežiť dni v stane, zdolať mráz aj samého seba, a potom v tichu stáť medzi kaukazskými dolinami – to je kombinácia, na ktorú sa nezabúda. Táto výprava nebola len o vrchole, bola o ceste. A o ľuďoch, ktorí ju kráčali spolu.
Peter Babjak
153069