Prečo je horolezectvo kruté, krásne a pre tých, čo to myslia vážne
Horolezectvo nie je len o svaloch, lanách a výškach. Je to cesta, ktorá človeka posúva ďaleko za hranice komfortnej zóny – fyzicky, psychicky a často aj emočne. Hory neodpúšťajú nerozvážnosť, ale odmeňujú trpezlivosť, prípravu a rešpekt. A práve v tom je ich čaro.
Krása, ktorá bolí
Pohľad z vrcholu, ticho stenovej police, ranné slnko padajúce na ľadovec… To sú momenty, pre ktoré to robíme. Ale aby si sa k nim dostal, musíš prejsť aj tým druhým – tvrdým – pólom lezenia: únava, strach, neistota, chlad, podlomená dôvera vo vlastné schopnosti.
Lezenie nie je len fyzická aktivita. Je to mentálna disciplína, v ktorej sa ti počas jedného výstupu môže celý svet zúžiť na tri chyty a jeden krok vpred. Tam niekde, v 300-metrovej stene alebo na hrebeni vo vetre, sa ukazuje, kto naozaj si. A zároveň aj to, ako veľmi si pripravený.
Lezenie nie je adrenalín. Lezenie je zodpovednosť.
Veľa ľudí si myslí, že horolezci sú adrenalínoví fanatici. Pravdou je presný opak. Dobrý horolezec vyhľadáva istotu – nie riziko. Vie, kde je jeho limit, a pozná rozdiel medzi výzvou a hlúposťou. Vie, že do hôr sa nechodí bojovať s prírodou, ale spolupracovať s ňou.
A preto to nie je šport pre ego. Je to šport pre tých, ktorí sa vedia pripraviť, počúvať, učiť sa, plánovať a robiť rozhodnutia, ktoré môžu znamenať rozdiel medzi návratom a záchrannou akciou.
Psychická odolnosť: Najťažší výstroj máš v hlave
Lezenie nie je len o tom, koľko spravíš zhybov. Mnohé situácie v horách preveria tvoju psychickú odolnosť oveľa viac než svaly. Práca s neistotou, koncentrácia pod tlakom, schopnosť robiť chladné rozhodnutia vo vypätých situáciách – to všetko je súčasť výbavy každého lezca.
Preto je dôležité učiť sa nielen viazať uzly, ale aj rozvíjať vnútorný pokoj a sebareflexiu. Meditácia, dychové techniky, vizualizácie – to všetko môže patriť do tréningu rovnako ako tréning prstov na balkóne.
Fyzická príprava: Lezec nie je len silný, je komplexný
Horolezectvo si vyžaduje komplexnú kondíciu – silu, výdrž, flexibilitu, koordináciu. Ale hlavne funkčné telo, ktoré funguje v rôznych prostrediach – na skale, v snehu, v horúčave aj v búrke. Lezci by mali myslieť na dlhodobú udržateľnosť, nie len na krátkodobé výkony. Silné telo je fajn, ale ešte lepšie je telo, ktoré je zdravé a zladené s hlavou.
Príprava nie je hanba. Je to rešpekt.
Hory nám nič nedlžia. A práve preto k nim musíme pristupovať s pokorou a prípravou. Učiť sa techniku, chodiť na kurzy, trénovať nielen lezenie, ale aj záchranu, orientáciu, lavínovú problematiku… To všetko je súčasť športu, ktorý sa odohráva ďaleko od telocvične.
„Ísť do hôr s rozumom“ neznamená byť zbabelec. Znamená to byť zodpovedný – voči sebe, svojmu parťákovi, aj tým, ktorí na nás doma čakajú.
Prečo to teda robíme?
Lebo tam niekde, za tou hranicou komfortu, je miesto, kde sa cítime nažive. Nie pre víťazstvá, ale pre tú cestu. Pre momenty, keď si sám so sebou, s horou a vieš, že práve teraz nič iné neexistuje.
Lebo niekde medzi prvým chytom a posledným ťahom nájdeš odpoveď na otázky, ktoré si si ani nepoložil. A v tom je tá krása.
Lezenie je krásne, náročné, obohacujúce. Ale len vtedy, keď k nemu pristúpiš s rešpektom. Nie je to len šport – je to spôsob myslenia. A hory to vždy spoznajú.
Peter Babjak
17538