Ráno 19. augusta 2025 sme sa s Vitaliim vydali k hrebeňu Žabieho koňa – jednej z najvýraznejších a najkrajších skalných veží vo Vysokých Tatrách. Táto štíhla a exponovaná veža nad Žabími plesami patrí medzi klasiky tatranského lezenia, a svojou siluetou púta pozornosť už zďaleka.
Prvý výstup na Žabieho koňa sa uskutočnil už v roku 1907, čo tejto ceste dodáva historickú váhu a atmosféru. Dnes sme sa na túto líniu vydali aj my – s rešpektom a chuťou zažiť niečo výnimočné.
Počasie bolo stabilné, teplota však nižšia, ako by človek čakal v polovici augusta. Od nástupu fúkal slabší, ale vytrvalý vietor, a tak sme celý výstup liezli v bundách. Skala bola suchá, viditeľnosť dobrá, len občas sa prehnal oblak a zakryl slnko.
Zvolili sme klasickú hrebeňovú cestu, ktorú som liezol na prvom konci lana. Už prvé metre potvrdili, že nás čaká kvalitné a príjemné lezenie. Prvá dĺžka ponúkla čistý hrebeň s dobrou možnosťou istenia a solídnymi chytmi. Skala držala výborne.
Druhá dĺžka bola o niečo technickejšia, ale čitateľná. Vyžadovala viac precíznosti, najmä pri prechode cez mierne lámavé pasáže. Svetlo sa postupne menilo – oblačnosť narastala, no stále sme mali dostatok prehľadu a istoty.
Tretia dĺžka bola z celého výstupu najvzdušnejšia a najkrajšia. Hrebeň sa tu otvára a človek cíti priestor pod sebou – tiché Tatry na všetky strany, len jemný vietor a pokoj pohybu. Tempo bolo plynulé, bez zdržaní.
Štvrtá dĺžka smerovala priamo na vrchol. Skala bola stále suchá, vietor sa mierne zosilnil, ale nič dramatické. V bundách sme sa cítili komfortne – pohyb nás zohrieval, vietor osviežoval. Posledné metre som doliezol sústredene a bez komplikácií.
Na vrchole Žabieho koňa nás privítala pokojná, hoci už trochu zatiahnutá atmosféra. Oblaky sa prevaľovali okolo hrebeňa, výhľady sa menili každú chvíľu. Spravili sme si krátku pauzu, pár fotografií a začali zostup.
Zostup prebehol hladko. Skala bola stále bezpečná, terén známy a navigácia jasná.
Celý výstup prebehol v pokojnom tempe, bez stresu či technických problémov. Spojenie histórie, kvalitnej skaly, výhľadov a pohody v pohybe vytvorilo presne ten typ tatranského dňa, pre ktorý sa oplatí niesť lano hore.
Peter Babjak
261147