Alpine Rock opäť na vrchole – Marmolada pred sezónou
Niektoré túry si pamätáš len matne. Iné ti ostanú v pamäti navždy – nie preto, že by boli extrémne, ale preto, že sa v nich všetko stretlo tak, ako malo. Taký bol aj náš výstup na Marmoladu, najvyšší vrchol Dolomitov, ktorý sme s Erikom a Andrejom ako tím Alpine Rock absolvovali ešte pred nástupom letnej sezóny. V čase, keď sú chodníky prázdne, horské chaty zatvorené a hory ešte pod snehom, je výstup nie len výzvou, ale aj čistým zážitkom.
Vyrážali sme od jazera Fedaia, kde bolo ráno príjemných asi 10 °C. Privítal nás čerstvý horský vzduch a ticho, ktoré sa dá zažiť len skoro ráno pred sezónou. Počasie bolo ideálne – jasno, bezvetrie, slnko ešte nízko, sneh zmrznutý a tvrdý. Na štarte sme cítili, že nás čaká výnimočný deň.
Marmolada sa pred nami týčila v celej svojej kráse. Jej južná stena už odkrývala skaly, ale severná strana, ktorou sme plánovali výstup, bola stále pevne zovretá zimou. Lanovka, ktorá kedysi viedla z jazera vyššie pod ľadovec, je už roky mimo prevádzky – zničila ju lavína, ktorá ju tak poškodila, že odvtedy chátra. My sme sa rozhodli ísť bez akéhokoľvek technického uľahčenia. Celé poctivo po vlastných.
Stúpali sme najprv lesom a kamenistým terénom, ktorý sa čoskoro zmenil na súvislý sneh. Ľadovec nás prekvapil – bol tvrdý, dobre držal a najmä úplne bez trhlín, čo je v tomto období skôr výnimočné. Mohli sme tak kráčať bez väčších komplikácií. Tempo bolo vyrovnané, nálada výborná. Každý z nás vedel, čo má robiť – skúsenosti sa ukázali v každom kroku.
Po ľadovci sme sa napojili na záverečný úsek s ferratou, ktorý býva v lete zaistený oceľovými lanami. Tie však teraz ležali väčšinou pod snehom a ľadom, miestami len nejasne vystupovali z bieleho podkladu. Pomáhali sme si čakanmi, hľadali najlepšie možnosti postupu a držali sa osvedčeného tímového rytmu.
Po chvíli sa nám pred očami otvoril výhľad na vrcholový kríž, jasne viditeľný v slnečnom opare. Vedeli sme, že od cieľa nás delí už len približne 200 výškových metrov. V tom momente sa výstup zmenil – nie na strmší, ale na pokojnejší. Stúpanie sa pozvoľne položilo a my sme si mohli naplno užívať výhľady a ticho okolo nás. Marmolada sa ukázala v celej svojej kráse a my sme si každým krokom viac uvedomovali, aké výnimočné podmienky sme trafili.
Na vrchole, na Punta Penia (3343 m), sme stáli po 5 hodinách a 45 minútach od odchodu od jazera. Boli sme tam úplne sami. Len traja kamaráti, kríž na skalnatom výbežku, jemný vánok a široké výhľady na všetky svetové strany. Dolomity, Alpy, snehové polia aj skalné veže – všetko pod nami. Chvíľu sme len ticho stáli a vnímali ten okamih. Bez davov, bez rušivých zvukov, len čistý horský moment.
Zostup prebehol hladko, sneh síce pomaly mäkol, ale stále držal dobre. Terén bol čitateľný a podmienky bezpečné. Celý okruh sme zvládli za 8 hodín, s dostatočnými prestávkami a priestorom na to, aby sme si túru naplno užili.
Tento výstup bol pre nás viac než len otváracou túrou sezóny. Bol to dôkaz, že dobrodružstvo nemusí byť extrémne, aby bolo silné. Stačí správne načasovanie, dobrí parťáci a rešpekt k horám. A Marmolada nám tentoraz dopriala presne to, prečo sa do hôr stále vraciame.
Peter Babjak
70216