V dňoch 21. až 23. septembra 2018 sa náš tím Alpine Rock vydal na výstup na druhý najvyšší vrch Rakúska – majestátny Wildspitze, ktorý sa týči do výšky 3 770 metrov nad morom. Tento masívny štít v Ötztalských Alpách nepatrí medzi najjednoduchšie ciele, no o to viac láka horalov, ktorí hľadajú nielen fyzickú výzvu, ale aj hlboký zážitok z prírody, tímovej spolupráce a osobného prekročenia hraníc. Našu šesťčlennú výpravu tvorili vášniví milovníci hôr, ktorí sa rozhodli zažiť skutočné alpské dobrodružstvo a overiť si vlastnú odolnosť, prípravu a súdržnosť v náročných podmienkach vysokohorského prostredia.
Samotná príprava na výstup sa začala už niekoľko dní pred odchodom, keď sme si dôkladne plánovali trasu, kontrolovali výstroj a monitorovali vývoj počasia. Z Bratislavy sme vyrazili autom a po niekoľkých hodinách cesty dorazili do tirolskej dedinky Vent, ktorá je známa ako východisko pre mnohé výstupy v tejto časti Álp. Už počas cesty nás sprevádzala dobrá nálada, zmes očakávania a prirodzene aj rešpektu pred tým, čo nás čaká.
Vent nás privítal typickou alpskou atmosférou – drevené chaty, pasúce sa kravy a ostré vrcholy na horizonte. Po krátkom oddychu sme sa pešo vydali k vysokohorskej chate Breslauer Hütte, ktorá sa nachádza vo výške 2 844 metrov nad morom. Cesta k chate viedla cez krásne horské lúky a skalnaté úseky, pričom sme si s každým výškovým metrom viac uvedomovali, že sa blížime do iného sveta – sveta, kde sa mení tempo, vzduch, ale aj spôsob vnímania okolia.
Breslauer Hütte sa stala naším základným táborom – miestom, kde sme sa mohli aklimatizovať, pripraviť na výstup a načerpať potrebnú energiu. Chata ponúkala jednoduché, ale pohodlné zázemie, a najmä príjemné útočisko v surovom horskom prostredí. Večer sme strávili plánovaním výstupu, kontrolou výstroja a rozpravami o horách, ktoré sú vždy súčasťou takýchto výprav.
Ráno výstupového dňa nás však prekvapilo nepriaznivým počasím. Hustý dážď, vietor a nízka oblačnosť nás prinútili zostať zatiaľ na chate. Hoci sme boli pripravení čeliť rôznym podmienkam, príroda si vyžaduje rešpekt a trpezlivosť. Po niekoľkých hodinách čakania sa počasie mierne zlepšilo. Aj keď obloha zostávala zatiahnutá a vietor neustával, rozhodli sme sa vyraziť.
Prvé úseky trasy boli klzké a miestami neprehľadné a v niektorých miestach sme museli dávať pozor na padanie kameňov. Každý krok si vyžadoval maximálnu sústredenosť, najmä pri prekonávaní skalnatých pasáží, ktoré boli po daždi mimoriadne zradné.
Po náročnej skale sme konečne dorazili k ľadovcu Rofenkarferner, kde sa výstup zásadne zmenil. Nasadili sme mačky, naviazali sa do lanových družstiev a pokračovali po tvrdom ľade, ktorý ponúkal stabilnejší terén, hoci s novými rizikami – skryté trhliny, zľadovatené pasáže a neustála potreba tímovej koordinácie. V týchto momentoch sa ukázala sila skupiny – vzájomné zabezpečenie, pokojná komunikácia a spoločný rytmus krokov nás držali pohromade.
Ticho, prerušované len zvukom mačiek a dychom, vytváralo zvláštnu, takmer meditatívnu atmosféru. S pribúdajúcou výškou rástla únava, no zároveň aj odhodlanie. Posledné metre výstupu boli azda najnáročnejšie – strmý svah, chladný vietor a riedky vzduch nám dávali jasne najavo, že sa blížime na vrchol. A potom sa to stalo.
Stáli sme na vrchole Wildspitze. Hoci sme dúfali v panoramatický výhľad, na vrchole nás privítala hmla a viditeľnosť bola prakticky nulová. Žiadne dramatické horizonty, žiadne pohľady do diaľky – len biele ticho a sychravý vzduch. Napriek tomu to bol silný moment, plný emócií, vďačnosti a tímového úspechu. Každý z nás si tú chvíľu uchoval ako vnútorné víťazstvo – nie pre to, čo sme videli, ale pre to, čo sme prekonali.
Stáť na vrchole neznamená len byť na najvyššom bode kopca – znamená to byť prítomný, naplnený a vďačný.
Zostup bol náročný. Únava, klesajúca koncentrácia a technické úseky preverili našu vytrvalosť. No vedomie, že sme dosiahli vrchol, nás poháňalo vpred.
Po návrate z ľadovca sme sa nezdržiavali na chate, ale sme rovno zostúpili až do údolia, späť do Vent, kde nás čakalo auto. Bez prestávky sme sa vydali na dlhú cestu domov – unavení, no naplnení zážitkom, ktorý si každý z nás ponesie ešte dlho. Bola to vyčerpávajúca, ale výnimočná bodka za trojdňovým dobrodružstvom.
Wildspitze nám nedal výhľady z vrcholu, ale dal nám niečo oveľa cennejšie – skúsenosť, ktorú si ponesieme celý život. V tichu a hmle sme našli pokoru, súdržnosť a vnútorný pokoj. A aj keď sa vrátime do každodenného života, niečo z tej výšky, surovosti a ticha v nás zostane. Spomienky na túto výpravu nás budú sprevádzať ešte dlho – ako inšpirácia aj ako motivácia do ďalších horských dobrodružstiev. Pre tím Alpine Rock to bol vrchol v každom zmysle slova.
Peter Babjak
151701