Ranný výstup na trojdĺžkovú Sokoliu vežu v Obšívanke
Niektoré rána nezačínajú kávou, ale dotykom studenej skaly, tichom lesa a pocitom, že si presne tam, kde máš byť. Takto nejako začal aj náš výstup na Trojdĺžkovú Sokoliu vežu v Obšívanke – ja a Jožko Bajaník, pripravení už za šera.
Skala bola chladná, ranný vzduch svieži a ticho husté. Prvú dĺžku sme začali hneď s rozbehom – poctivé sokolie lezenie, technické, ale krásne čitateľné. Jožko šiel tradične ako prvý, istý a skúsený, ja za ním s dôverou. Lezenie nám odsýpalo, všetko plynulo, žiadne zbytočné stresy – len čistý pohyb a sústredenie.
V druhej dĺžke sa obloha začala lámať. Prvé slnečné lúče si našli cestu cez stromy a opreli sa o stenu. S každým metrom to bolo čoraz krajšie – hory sa prebúdzali a my s nimi. V štande sme sa len potichu usmievali. Nebolo čo dodať.
Tretia dĺžka bola už len čerešnička. Pár krokov, pár výšvihov – a zrazu sme stáli hore. Vrchol. Presne v ten moment nás zalialo vychádzajúce slnko. Obklopovalo nás oranžové svetlo, čerstvý vzduch a výhľad, ktorý sa nedá nasýtiť.
A potom prišiel rituál. Priamo pri štande na vrchole je plastový tubus – nie je ukrytý, je tam pre všetkých, ktorí sa sem poctivo vyštverajú. Otvorili sme ho a v ňom, ako vždy, čaká fľaška Captain Morgana. Tradičný prípitok, ktorý dá tejto chvíli bodku. Pripili sme si – za výstup, za kamarátstvo, za to ráno.
Na tejto veži som už stál trikrát – vždy tou istou cestou. Nie preto, že by neexistovali iné, ale preto, že táto má pre mňa niečo osobné. Je známa, dôverná a zakaždým rovnako krásna.
Výstup nám zabral asi hodinu. Nie je to dlhé, ale zážitok z takéhoto rána zostane v človeku ešte veľmi dlho. A možno aj navždy.
Peter Babjak
50416