Každý človek má v sebe jeden vrchol, ktorý čaká, kým sa preň rozhodne. Niekto mu hovorí cieľ, niekto sen, iný túžba. V horách však tieto slová menia význam. Vrchol nie je len bod na mape, ale symbol – symbol toho, kam smerujeme a prečo vlastne kráčame. Nazvime ho krížom. Nie bremenom, ale orientáciou. Nie záťažou, ale smerom. Každý z nás má svoj kríž, svoj vrchol, svoju túžbu povstať o niečo vyššie, ako sme boli včera. A hory sú najúprimnejším miestom, kde sa dá zistiť, či sme naozaj pripravení.
Dosiahnuť svoj kríž nie je len o jednom výšľape. Je to cesta, ktorá sa začína dlho predtým, než prekročíš mostík, vstúpiš do lesa či vykročíš do prvého žľabu. Začína sa v hlave – v rozhodnutí, že to chceš. Potom pokračuje v tele, ktoré musíš pripraviť, v mysli, ktorú musíš vycvičiť, a v charaktere, ktorý sa formuje každým výstupom a každým pádom.
Najprv prichádza fyzická príprava, ktorá je ako základ každej horskej cesty. Ak chceš kráčať po hrebeni, musíš najskôr kráčať po lúke. Ak chceš liezť v žule, musíš najskôr cítiť vlastné nohy na chodníku. Kondícia, vytrvalosť a pevnosť nôh nie sú len technické pojmy – sú to nástroje, vďaka ktorým dokážeš niesť nielen batoh, ale aj vlastnú zodpovednosť. Každý tréning, každý krok v kopci a každý kilometer navyše je ako kamienok, ktorý ukladáš na cestu k svojmu krížu. A čím viac týchto kamienkov nazbieraš, tým istejšie stojíš, keď príde náročný terén.
Potom prichádza vnútorná príprava – tá, ktorú nevidieť. Hory ti rýchlo ukážu, že mentálna sila je často dôležitejšia než fyzická. Prvý výstup možno zvládneš nohami, ale ďalšie výstupy zvládneš hlavou. Naučíš sa pracovať so strachom, ktorý nie je prekážkou, ale signálom, že robíš niečo hodnotné. Naučíš sa prijímať neistotu ako prirodzenú súčasť cesty a nie ako dôvod obrátiť sa späť. Zistíš, že pokoj, trpezlivosť a pokora sú výbavou, bez ktorej sa nedá ísť ďalej. Hory ti pripomenú, že ego je slabé, ale pokora je silná. Že odvaha nie je o riskovaní, ale o tom, že vieš, kedy povedať „idem ďalej“ a kedy „dnes stačí“.
Špeciálnou výbavou každého, kto chce dosiahnuť svoj kríž, sú aj znalosti. Nie tie školské, ale horské – čítanie počasia, orientácia v teréne, práca s mapou a kompasom, schopnosť odhadnúť podmienky či rozpoznať dobrú stopu od zlej. Skúsenosť je najlepšia kniha, ktorú môžeš v horách otvoriť. A čím viac dní na túrach a výstupoch máš, tým hlbšie jej stránkam rozumieš.
Dosiahnutie svojho kríža však nie je honba za vrcholmi. Je to umenie kráčať. Umenie zastaviť sa, keď treba. Umenie obzrieť sa späť a uvidieť všetky malé kroky, ktoré ťa dostali tam, kde stojíš. Každá stopa v snehu, každý dotyk ruky na skale, každá kvapka potu má svoj význam. A jedného dňa si uvedomíš, že tvoje telo je silnejšie, tvoja myseľ pokojnejšia a tvoj krok istejší. Zistíš, že hory ťa nemenia len navonok – menia ťa vo vnútri. Učia ťa byť prítomným, všímavým, vďačným a schopným prijímať aj nepríjemné veci s pokojom.
A potom príde vrchol. Možno veľký, možno skromný. Možno len prvý zo stovky. A tam, v tichu, ktoré dokáže existovať iba vysoko nad svetom, pochopíš, prečo si išiel. Nešlo o fotku. Nešlo o výkon. Išlo o moment, v ktorom si dokázal, že si schopný rásť. Že dokážeš prekonávať prekážky. Že vieš niesť svoj kríž a že vieš, kam patríš. Vrchol, ktorý dosiahneš, nie je len kopec. Je to kúsok teba – tvojej odvahy, snahy, trpezlivosti a vôle ísť ďalej, aj keď to bolí.
Preto každý ďalší vrchol býva o niečo ľahší – nie preto, že je nižší, ale preto, že ty si vyšší.
Dosiahnuť svoj kríž znamená nájsť svoj smer, vybrať sa na cestu, ktorá nie je jednoduchá, ale ktorá stojí za to. Hory nečakajú dokonalosť. Čakajú odhodlanie. A ak ho v sebe máš, vrchol si ťa skôr či neskôr nájde.
A ty nájdeš seba.
Peter Babjak
482651