Nedeľa 17.08.2025.
Ráno nás privítalo tichom a hmlou. Doliny boli ešte zabalené do oparu, ktorý sa váľal nízko nad lúkami a pomaly stúpal medzi stromy. Vzduch bol svieži, vlhký, ale dýchal sa ľahko – sľuboval deň, ktorý sa bude rozbiehať pomaly, no silno. Spolu s manželkou, Vitalim a našou vernou sprievodkyňou, chrticou Britou, sme vyrazili smerom do osady Podšíp.
Podšíp pôsobí, akoby tam zastal čas. Niekoľko starých dreveníc roztrúsených po svahu, lúky, ktoré dýchajú pokojom, a výhľad, ktorý človeka umlčí. Brita tam s ľahkosťou prebehla každý kút, akoby bola doma. My sme len stáli, obzerali sa a vnímali to ticho. Vtedy sa začalo rozjasňovať – slnečné lúče si našli cestu cez opar a krajinu zalialo mäkké, zlaté svetlo.
Zo svahov Podšípu sme sa napojili na výstupový chodník na Šíp. Hneď od začiatku to išlo strmo. Chodník nás viedol cez les, ktorý sa menil každých pár minút – raz tienistý a chladný, inokedy otvorený a zaliaty slnkom. Stúpali sme svižne, ale so rešpektom – výstup vie dať zabrať. Stromy sa pomaly rozostupovali a s pribúdajúcou výškou sa otvorili prvé výhľady na údolie Váhu.
Vrchol Šípu nás privítal majestátnym krížom, ktorý sa týči vysoko nad krajinou. Je to miesto, ktoré má v sebe silu. Výhľad je rozsiahly – na Liptov, Veľkú Fatru, časť Oravy. Sadli sme si, vydýchli, podelili sa o vodu aj so štvornohým členom tímu. Brita si ľahla na skalu pod krížom, spokojná a ticho sledujúca krajinu ako skutočný horský znalec.
Odtiaľ sme pokračovali ďalej hrebeňom na Zadný Šíp. Cesta bola o niečo divokejšia, úzke chodníky, kamene, koreňmi popretkávaný terén. Zadný Šíp je tichší, menej výrazný, ale má svoje čaro. Bez kríža, bez ľudí, len ticho lesa a výhľady, ktoré sú odtiaľ iné – pokojnejšie, vzdialenejšie.
Zostup viedol lesom, a neskôr sa otvoril do rozľahlých lúk. Slnko už stálo vysoko, tráva voňala letom a pod nohami mäkko pružila. Brita si to samozrejme užívala naplno – striedavo predbiehala, čakala, kontrolovala. Výhľady do doliny boli široké a cesta späť pôsobila ako pokojné finále celého okruhu.
Po chvíli sa opäť objavili prvé strechy – dedina. Zostup nás doviedol späť tam, kde sme ráno začínali – k autu, unavení tak akurát a s pocitom dobre stráveného dňa.
Celý okruh nebol dlhý, ale mal v sebe všetko: hmlu a ticho rána, výživné stúpanie, silné výhľady, menej známy hrebeň a pokojný návrat cez lúky. A aj jedného štíhleho chrtieho spoločníka, ktorý nám celú cestu pripomínal, že v horách sa netreba ponáhľať – stačí byť.
Peter Babjak
229833