V auguste sme sa štyria členovia Alpine Rock vydali na vysokohorskú túru, ktorá spájala náročnosť, technické lezenie, vzdušné prechody a silné zážitky z tichej horskej krajiny – naším cieľom bol prechod z Veľkého Ľadového štítu na Malý Ľadový štít, a to po hrebeni, ktorý patrí medzi najkrajšie, ale aj najexponovanejšie úseky vo Vysokých Tatrách. Ráno sme vyrazili z Hrebienka, kde vládlo ešte príjemné ticho a len niekoľko turistov sa presúvalo k Téryho chate. Aj my sme si tam spravili krátku zastávku, dali sme si rannú kávu, doplnili vodu a pri raňajkách sme si ešte v pokoji prešli plán túry. Počasie bolo nádherné – jasno, bezvetrie, slnečné lúče sa pomaly opierali o hrebene a doliny pôsobili ako spomalený film. Od Téryho chaty sme pokračovali k Ľadovej priehybe, kde sa začínal náš výstup na Veľký Ľadový štít. Už samotný nástup do steny a výšvihy nad priehybou dali tušiť, že to nebude obyčajná túra. Kľúčovým bodom celej línie bol výstup cez Ľadového koňa – ostrý, exponovaný skalný úsek, ktorý sa nedá pomýliť so žiadnym iným miestom v Tatrách. Každý krok mal svoj význam, skala bola stabilná, no terén si vyžadoval maximálnu koncentráciu. Pohybovali sme sa precízne, ticho, s rešpektom. Ľadový kôň je miestom, kde cítiš, že si súčasťou niečoho väčšieho – nie len turista, ale človek naplno v horách. Po prekonaní tejto dominanty sme vystúpili na Veľký Ľadový štít (2 627 m n. m.), kde sme si na chvíľu sadli, zložili batohy a pozerali sa na panorámu okolitých štítov. Počasie bolo stále priaznivé, ale práve v tomto momente sa na západnom obzore objavili pomalé, ťažké oblaky, ktoré sa začali prelievať cez sedlá a zárezy hrebeňov. Nevyzerali hrozivo, ale ich pohyb bol tichý, pomalý a vážny – ten typ horských oblakov, ktoré ti pripomínajú, že počasie sa môže kedykoľvek zmeniť. Svetlo sa rozptýlilo, slnko sa schovalo za závojom a celá krajina dostala jemný, rozmazaný odtieň. Nepanikárili sme – oblaky neboli búrkové, vietor bol stále slabý – ale všetci sme cítili, že treba postupovať sústredene a efektívne. Pred nami bol hrebeň smerujúci na Malý Ľadový štít, úsek, ktorý patrí medzi technicky najzaujímavejšie časti túry. Exponovaný terén, ostré hrany, lezecké úseky obtiažnosti II až III UIAA, úzke štrbiny, ktoré sme museli zliezať s rozvahou, a strmé pasáže, kde sme si pomáhali lanom aj navzájom jeden druhému. Každý z nás mal svoju úlohu – istič, navigátor, ten, čo drží tempo. Hrebeň nás preveril, ale zároveň dal niečo vzácne – pocit skutočného pohybu v horách, kde niet miesta na rozptýlenie. Vzdušnosť bola neustála, výhľady padali do hlbokých dolín na oboch stranách, a aj keď sme sa museli sústrediť na každý krok, čas ako keby plynul inak – pomalšie, sústredenejšie, plnšie.
Keď sme dosiahli vrchol Malého Ľadového štítu (2 602 m n. m.), oblaky sa znova trocha roztrhali a slnko na chvíľu preblesklo medzi závojmi. Sadli sme si na skalu, vyzliekli bundy, dopili vodu a každý z nás sa na chvíľu zahľadel do diaľky. Bol to moment pokoja. Nie eufória, nie výbuch radosti, ale tiché, hlboké uvedomenie si, že sme to zvládli – poctivo, pomaly, dôstojne. Odtiaľ už náš smer neviedol späť rovnakou trasou, ale zostúpili sme dolu sedlom do Doliny piatich Spišských plies, kde sa skalnatý terén zmenil na sutinový a postup sa stal rýchlejší. V diaľke sme už videli strechu Spišskej chaty, pri ktorej sme si dali krátku pauzu, zhodili batohy a uvoľnili napätie z dlhého výstupu. Nad nami sa ešte držali posledné zvyšky oblakov, no dolina pod nami bola už zaliata popoludňajším svetlom. Z chaty sme pokračovali po chodníku, ktorý nás cez Veľkú Studenú dolinu zaviedol späť na Hrebienok.
Počas zostupu sme v tichosti prechádzali okolo iných turistov, ktorých sme míňali, ale hlava nám zostávala hore, pri hrebeni, ktorý sme prešli. Ten úzky, krásny oblúk medzi dvoma štítmi, nad ktorým sa ešte stále držali posledné chumáče oblakov. Túra, ktorá začala rannou kávou na Téryho chate a viedla cez Ľadového koňa, hrebeňom medzi štítmi, cez technické výstupy, vzdušné hrany, ticho medzi oblakmi a zostup do Spišských plies, bola viac než len deň v horách – bola to cesta k sebe, k súhre tímu, k dôvere a k rešpektu voči prírode. Nielenže sme si splnili technickú výzvu, ale zároveň sme sa pohybovali krajinou, ktorá si vyžaduje pokoru. To, čo zostáva, nie sú len fotky z vrcholov, ale najmä chvíle ticha, koncentrácie a vedomia, že všetko prebehlo tak, ako malo – čisto, poctivo a v jednote s horami.
Peter Babjak
229873