Prostredný hrot vo Vysokých Tatrách. Mohutný štít, ktorý ma fascinoval už roky. A práve v jeden výnimočný deň som sa rozhodol, že si tento sen konečne splním. Spolu s Vitaliim sme sa vydali na dobrodružstvo, na ktoré tak skoro nezabudneme.
Budík som mal nastavený na 1:40 ráno. Nezvyčajná hodina, ale všetko malo svoj dôvod – cieľom bolo byť naspäť doma už o polnoci. V Starom Smokovci sme sa stretli ešte za tmy a vyrazili sme na Hrebienok. Ranný pochod pokračoval cez Zamkovského chatu až na Téryho chatu, kde sme si doplnili energiu – pretože to hlavné nás ešte len čakalo.
Okolo 8:00 hod. sme sa popri plesách začali presúvať k nástupnému žľabu. Čakalo nás ľahké lezenie bez lana, ale zato krásne a výškovo zaujímavé. Postupne sme naberali výšku až sme dosiahli vrchol Žltej veže. Po jej zdolaní sme sa naviazali na lano – odtiaľ sa už začínala skutočná lezecká pasáž.
Prišla na rad známa Dupkeho lávka – úzka, vzdušná, technicky nenáročná, no psychicky veľmi zaujímavá. Vyžadovala maximálnu opatrnosť. Za ňou sa terén trochu zjednodušil, čo nám umožnilo získať silu pred ďalšou výzvou – výstupom do hlavného žľabu, ktorý vedie pod samotný vrchol.
Sypké skaly boli zradné – niektoré pôsobili bezpečne, no ľahko sa mohli uvoľniť. Postupovali sme opatrne, krok za krokom, pričom výška a blízkosť vrcholu nás hnala vpred. Záver výstupu tvorila približne 50-metrová lezecká pasáž v obtiažnosti III. Lezenie bolo príjemné, istené a dostalo nás až na samotný vrchol.
A vtedy to prišlo – stáli sme na Prostrednom hrote. Sami, bez davov, s úplne čistou oblohou nad hlavou a s úžasnými výhľadmi do všetkých strán. Ticho hôr, vôňa skál a pocit víťazstva – neopísateľný. Vrcholové fotky, vlajka Alpine Rock a radosť, ktorú v nás to miesto zanechalo, si budem pamätať ešte dlho.
Ale každé dobrodružstvo má dve polovice – a tá druhá bola zostup. Ten viedol klasickou „normálkou“, no zďaleka nebol jednoduchý. Orientačne náročný terén, plný suťov a voľných kameňov, si vyžadoval maximálnu koncentráciu. Bez detailného naštudovania trasy alebo skúseného sprievodcu túto zostupovú trasu neodporúčam.
Záver zostupu obsahoval aj krátky zlaňák, ktorý nás dostal na posledné kamene. Odtiaľ sme sa napojili na chodník vedúci k Zamkovského chate. Tam sme si konečne vydýchli. Za sebou sme mali náročný výstup, dlhý nástup aj zostup.Čakalo nás už len dokráčať cez Hrebienok do Starého Smokovca a dopraviť sa domov.
Prostredný hrot bol môj dlhoročný cieľ, sen, ktorý čakal na svoju chvíľu. A práve tento deň – jasný, stabilný, dokonalý – bol ten pravý. Som nesmierne rád, že sme sa rozhodli pre výstup a že všetko prebehlo podľa plánu.
Tím Alpine Rock opäť dosiahol vrchol. A tentokrát to bol vrchol nielen geografický, ale aj osobný.
Peter Babjak
121437