Krásny deň s Katkou a Britou
Keď sme ráno vyrážali z domu, ešte sme ani celkom netušili, ako veľmi nám dnešná túra dobije baterky. Predpoveď sľubovala jasno a príjemných pätnásť stupňov, čo je na jarnú turistiku takmer ideálne. Už počas cesty autom sa pred nami črtali hrebene Veľkej Fatry, zahalené do jemnej rannej hmly. Cítili sme, že to bude výnimočný deň.
Parkovisko pod Ostrou býva cez víkendy plné, no dnes sme mali šťastie – dorazili sme včas a okolie ešte len pomaly ožívalo. Keď sme otvorili dvere auta, do nosa nám udrel typický lesný vzduch. Brita okamžite vyskočila z auta, ponaťahovala sa a s nadšeným vrtom chvosta nám dala najavo, že je pripravená vyraziť.
Prvé metre trasy boli nenáročné, no krásne. Svetlo prechádzalo cez koruny stromov, vtáky vítali nový deň a chodník nás pozvoľna viedol vyššie. Občas sme zastali len preto, aby sme sa nadýchli atmosféry, ktorá sa nedala popísať – pokoj, harmónia, úplné odpojenie od bežného zhonu.
Ako sme postupovali vyššie, les redol a otvárali sa prvé výhľady. Brita si každú chvíľu našla niečo nové na preskúmanie. Katka poznamenala, že keby mala Brita vlastný turistický denník, už by bol dávno preplnený.
Stúpanie bolo miestami strmšie, no nikdy nie extrémne. Robili sme si malé prestávky, počas ktorých sme sa rozprávali o veciach, ktoré takto v horách plynú oveľa prirodzenejšie. Túry majú úžasnú schopnosť vyčistiť hlavu, a dnes to platilo dvojnásobne.
Keď sme dorazili k skalnatému úseku pod vrcholom, slnko už stálo vysoko. Reťaze boli pevné, no pre psa by to bolo nebezpečné. Brita teda zostala pod skalou a trpezlivo čakala. Občas na nás pozrela a zakňučala, akoby nás povzbudzovala, čo bolo milé aj motivujúce.
Na vrchole nás čakal jedinečný panoramatický výhľad – kopce v rôznych odtieňoch zelene, pokojné doliny a ticho, ktoré človek v bežných dňoch nezažije. Mali sme pocit, že sme na chvíľu úplne mimo všetkých starostí.
Cesta dole bola oveľa rýchlejšia a veselšia. Brita opäť ožila a predvádzala svoje typické „z kopca to ide samo“ tempo. Nechápali sme, kde sa v nej po toľkých kilometroch berie energia.
Koliba pri parkovisku bola presne tým, čo sme potrebovali. Halušky boli výborné – hutné, teplé, sýte, a akoby ešte lepšie chutili vďaka prežitým kilometrom a slnku v tvári.
Na lavičke pred kolibou sme ešte chvíľu sedeli, oddychovali a plánovali ďalšie dobrodružstvo. Tupá bude vraj náročnejšia, no nádherná, takže máme ďalší dôvod vrátiť sa sem čo najskôr.
Peter Babjak
516695