Možno to poznáš aj ty – začne sa to úplne nevinne, obyčajnou túrou, krátkym výletom do hôr, kde ťa zaujme možno len ticho lesa, vôňa ihličia a ten zvláštny pocit, že keď kráčaš vyššie, všetko dolu postupne stráca význam. Potom príde pár náročnejších výšľapov, dlhšie trasy, prvé ranné vstávania kvôli východom slnka a prvé chvíle, keď cítiš, že mesto ti nestačí. A zrazu, ani nevieš ako, začneš vnútorné volanie hôr vnímať hlasnejšie. Hory akoby ťa volali ďalej, vyššie, za hranicu turistických značiek, do priestoru, ktorý už nie je len vychodeným chodníkom, ale preskúmaním vlastných možností. Keď sa človek začne obzerať po tom, čo je „za tým“, veľmi rýchlo pochopí, že medzi turistikou a horolezectvom leží obrovský rozdiel – rozdiel v prístupe, v zodpovednosti, v adrenalíne, v technike, ale aj v tom, ako veľmi musíš veriť sebe a tým, ktorí stoja po tvojom boku. Turistika ťa vedie po cestách, ktoré už niekto prešiel za teba. Stačí nasledovať značky, držať si tempo, občas si dať pozor na korene alebo šmykľavé kamene. Je to krásne, napĺňajúce, no zároveň relatívne bezpečné. Horolezectvo je však úplne iný svet – svet, v ktorom chodník končí a začína sa tvoj vlastný výber.
Svet, kde sa terén mení z každým metrom, kde sa učíš čítať skalu, sneh, ľad, vietor aj vlastné myšlienky. Svet, v ktorom je každý krok rozhodnutím a každé rozhodnutie môže byť rozhodujúce. Preto bývajú prvým krokom ferraty – bezpečný, no zároveň vzrušujúci most medzi turistikou a lezením. Tam si prvýkrát zvykneš na výšku, na pocit, že pod tebou je prázdno a ty si istený len karabínou zacvaknutou do oceľového lana. Na ferrate človek spozná, že výška nie je nepriateľ, ale skúška. Skúška toho, ako dýchaš, ako sa hýbeš, ako vnímaš priestor. A ak tam zistíš, že tento pocit ťa neláka späť na značkovaný chodník, ale ešte vyššie, ešte ďalej, je jasné, že ťa hory začali púšťať do ďalšej úrovne. Práve tam si mnohí uvedomia, že potrebujú vedieť viac. Nestačí len odvaha, treba aj vedomosti – a tie sa najlepšie získavajú na kurzoch.
Kurzy horolezectva nie sú len o tom, že si vyskúšaš lano či sedák. Sú o metodike, o pochopení rizík, o učení sa uzlov, istenia, spúšťania, zlaňovania, o čítaní terénu, o rozpoznaní toho, kedy ísť ďalej a kedy sa otočiť. Sú aj o pokore, lebo hory rýchlo ukážu, že sila sama osebe nestačí. Niekedy je oveľa dôležitejšie vedieť rozmýšľať, zastaviť sa a neprijať zlé rozhodnutie len preto, že „už si skoro hore“. Keď človek nie je priamo vonku, mnohé sa naučí aj na lezeckej stene. Umelé steny sú laboratóriom pohybu. Ukážu, ako pracovať s ťažiskom, ako šetriť sily, ako sa nebáť spadnúť, ako dôverovať isteniu a najmä – ako dôverovať človeku, ktorý ťa drží na konci lana. Lezenie totiž nie je len šport. Je to dialóg medzi tebou, partnerom a stenou. Každý chyt, každý krok, každý pohyb je reakciou na výzvu, ktorú ti skala dáva. A ak ju prijmeš s rešpektom, odmení ťa pocitom, ktorý sa ťažko opisuje slovami. Keď začínaš, nepotrebuješ veľa. Sedák, prilbu, karabínu, kyblík a chuť učiť sa – to je všetko, čo ti stačí na prvé kroky. Lano, expresky a ďalšiu výstroj ti často požičia inštruktor alebo skúsenejší parťák. Neskôr príde deň, keď si výstroj začneš kupovať vlastnú, nie preto, že musíš, ale preto, že chceš mať kúsok hôr stále so sebou, aj doma.
Čím viac sa do tohto sveta ponoríš, tým viac si uvedomíš, akú zásadnú úlohu zohráva komunita. Lezci sa nepohybujú vo svete rivality, ale vzájomnej dôvery. Naučia ťa dýchať, keď sa ti rozbúši srdce vo veľkej výške. Ukážu ti správny uzol, aj keď si ho omylom uviazal opačne. Varujú ťa, keď spravíš chybu, a pochvália, keď spravíš pokrok. Sú to ľudia, ktorí chápu, že hory neodpúšťajú a že človek v nich musí stáť pevne – nielen nohami, ale aj mysľou. Postupne začneš liezť svoje prvé ľahšie cesty. Potom príde deň, keď skúsiš niečo ťažšie, možno päťmetrovú stenu, ktorá sa ti bude zdať nekonečná, no nakoniec ju prelezieš. Možno príde aj pád – krátky, bezpečný, ale dosť na to, aby si pocítil rešpekt.
A práve to je ten moment, keď si uvedomíš, že lezenie nie je o tom, aby si bol najlepší, ale aby si rástol. S každou stenou, s každým krokom, s každým výstupom. A keď sa vrátiš do hôr po prvýkrát ako niekto, kto už vie, ako pracovať s lanom, s istením, s vlastným strachom aj telom, hory ťa privítajú inak. Už nie si turista, ktorý kráča po značkách. Si človek, ktorý si hľadá vlastnú cestu. Zistíš, že lezenie ti dáva jedinečný dar – kombináciu adrenalínu, ktorý rozprúdi krv, a pokoja, ktorý utíši myseľ. Pocit, že si súčasťou niečoho väčšieho, že stojíš v prostredí, kde neexistuje hluk sveta, iba rytmus tvojho dychu a dotyk skaly.
A keď po čase budeš stáť na vrchole, ktorý nie je dostupný len tak hocikomu, pochopíš, že tá cesta mala zmysel. Že každý strach, každý tréning, každá kvapka potu, každý krok a každý úkon navyše ťa priviedli presne tam, kde máš byť. A možno vtedy si uvedomíš aj jednoduchú pravdu: každý lezec bol raz turista, ktorý sa rozhodol ísť o krok vyššie. Nikto sa nenarodil pripravený, nikto nezačal veľkými stenami, nikto sa hneď nebál menej. Každý musel prejsť tým istým – prvou túžbou, prvým rešpektom, prvým výstupom, prvou chybou, prvým pádom.
Lezenie nie je o tom, kam vieš vyliezť. Je o tom, čo sa o sebe naučíš, kým tam dôjdeš. A napokon pochopíš aj to, že najlepší výhľad je vždy z miesta, kam si vyšiel vlastnými silami – pomaly, bezpečne, s rešpektom a srdcom, ktoré vie, prečo miluje hory.
Peter Babjak
516690