Strach patrí k horolezectvu rovnako prirodzene ako skala či lano. Nie je to nepriateľ, ktorý treba úplne odstrániť, ale skôr partner, ktorý nás drží ostražitých a pomáha nám rozpoznávať riziká. Mnohí lezci sa však zhodujú, že naučiť sa pracovať so strachom je rovnako dôležité ako zvládnutie techniky či získanie kondície. Ako teda strach funguje a čo s ním môžeme urobiť?
Strach z výšok má pôvod hlboko v našej evolúcii. Mechanizmus, ktorý sa spúšťa pri pohľade do prázdna pod nohami, bol kedysi životne dôležitý – chránil nás pred pádom. Dnes už možno nežijeme na útesoch, no náš mozog stále reaguje rovnako. Kľúčovú úlohu v tom zohráva amygdala – centrum strachu, ktoré vytvára rýchlu emocionálnu reakciu ešte skôr, než si situáciu racionálne uvedomíme.
Hormóny ako adrenalín a kortizol aktivujú „alarm“: zrýchli sa dych, svaly stuhnú, telo sa pripraví na útek alebo boj. V horolezectve však práve táto reakcia často zhorší výkon, pretože napätie berie flexibilitu pohybu, presnosť a schopnosť sústrediť sa.
Najrozšírenejší je strach z pádu. Aj keď je človek istený, pocit straty kontroly môže byť silný. Ďalší typ strachu prichádza z neznámeho – z nepreskúmanej cesty, ťažkého kroku, ktorému neveríme, či z neistého terénu. Stretnúť sa môžeme aj so sociálnym strachom: lezci sa niekedy obávajú zlyhania pred ostatnými alebo toho, že sklamú partnera.
Každý z týchto strachov má spoločný menovateľ – vychádza z toho, čo nedokážeme úplne predvídať.
Keď strach zosilnie, telo „zamrzne“. Chytáme sa skaly príliš silno, dych sa rozpadne, nohy sa trasú. Myšlienky utekajú k najhorším scenárom. Paradoxne, týmto spôsobom vystavujeme sami seba ešte väčšiemu riziku: tvrdé, nekoordinované pohyby znižujú techniku a môžu viesť k chybám. Preto je práca so strachom taká dôležitá – nie aby sme ho potlačili, ale aby sme ho dokázali usmerniť.
Jednou z najjednoduchších a najúčinnejších stratégií je práca s dychom. Spomalené, rytmické dýchanie dokáže za pár sekúnd signalizovať mozgu, že situácia nie je životu nebezpečná. Lezci často používajú techniky ako „box breathing“ alebo dlhšie výdychy, ktoré upokojujú nervový systém.
Mentálne prípravy majú podobne silný účinok. Vizualizácia prelezu, predstava pohybov a záveru cesty pomáha znížiť neistotu a stratou neistoty slabne aj strach. Pomáha tiež rozdelenie problému na menšie časti – namiesto toho, aby človek myslel na celú stenu, sústredí sa na ďalší krok, ďalší chyt, ďalší nádych.
Veľkým pomocníkom je aj nácvik pádov v bezpečnom prostredí. Keď lezec spozná, že pád s istením nie je nekontrolované zrútenie sa, ale predvídateľný a bezpečný pohyb, strach z neznámeho sa stráca. Dôležitá je aj dôvera v ističa – keď človek cíti istotu v partnerovi, telo je uvoľnenejšie a výkon lepší.
V neposlednom rade pomáhajú rituály. Krátka kontrola výstroja, rozhovor s partnerom, pár hlbokých nádychov a „naladenie hlavy“ dokážu výrazne znížiť nervozitu pred nástupom na cestu.
Nie každý strach sa dá zvládnuť jednoduchými technikami. Niekedy môže prerásť do panickej reakcie, ktorá lezca paralyzuje. Ak sa človek opakovane cíti v stenách nekomfortne, má silné fyzické príznaky paniky alebo pociťuje intenzívny stres ešte pred príchodom na lezeckú stenu, je to signál, že potrebná je dlhšia práca – často s tréningom, oddychom, alebo aj s podporou odborníka. A je absolútne v poriadku urobiť krok späť alebo na chvíľu zvoliť jednoduchšie cesty.
Každý lezec pozná dni, keď je v hlave viac búrky než pokoja. No práve práca so strachom tvorí z horolezectva tak hlbokú skúsenosť – nielen športovú, ale aj ľudskú. Keď sa naučíme rozpoznať, čo nám telo hovorí, a postaviť sa strachu vedome, stáva sa z neho niečo užitočné: signál, ktorý nás učí pokore, pozornosti a odvahe.
Strach nikdy úplne nezmizne, no môže zmeniť svoju úlohu. Namiesto brzdy sa stane sprievodcom. A práve v tom je čaro lezenia – nielen zdolávanie skál, ale aj vlastných vnútorných stien.
Peter Babjak
516530