Písal sa rok 2016 a my s Paľom Karasom sme ešte len budovali prvé základy Alpine Rock, projektu, ktorý bol v tom čase skôr entuziastickou iskrou než jasne vytýčenou cestou, no práve vďaka tejto nespútanej energii sme mali chuť skúšať veci, ktoré nás priťahovali svojou majestátnosťou a tajomstvom, a jednou z nich bola Piz Bernina. Už pri príchode do oblasti nás ohromil rozsiahly, dokonale tvarovaný ľadovec, ktorého čistá belosť kontrastovala s hlbokými modrastými tieňmi v ľadovcových trhlinách.
Deň pred výstupom sme dorazili na chatu Marco Rosa, ktorá sedí vysoko nad ľadovcom ako posledná pevná opora pred náročným úsekom. Noc na nej bola nielen prípravou, ale aj rituálom – pozorovali sme hory meniace sa v zapadajúcom slnku na zlaté veže, cítili ticho, ktoré malo vlastnú hĺbku, a premýšľali nad zajtrajškom, ktorý pre nás veľa znamenal. V chate sme dolaďovali výstroj, plánovali taktiku a rozoberali každý krok, ktorý nás čakal, pretože Bernina si zaslúži rešpekt a plnú sústredenosť.
Ráno sme vyrazili v dokonalej forme, stúpanie cez krásny ľadovec bolo rytmické, prehľadné a podfarbené pocitom, že sme súčasťou veľkolepej scenérie. Každý krok po tvrdom snehu znel ako jemná hudba, okolité štíty sa odrážali v drobných ľadových štruktúrach a my sme mali pocit, akoby celé Alpy dýchali spolu s nami. Na lane nám to šlo presne a intuitívne – jeden pohyb nadväzoval na druhý, akoby sme spolu liezli už roky. Mixové úseky nám sadli, neboli ani priveľmi tvrdé, ani príliš jednoduché – presne ten typ terénu, pri ktorom človek cíti, že je skutočne nažive a že každý krok aj úchop má svoj hlboký zmysel. Keď sme sa približovali k hrebeňu, otvoril sa pred nami obraz, ktorý sa nezabúda – ostrý snehový chrbát spájajúci svetlo a tieň, zalievaný chladným vetrom, ktorý nás lákal dopredu s prísľubom vrcholu na dosah ruky.
A práve tam, na hranici medzi úspechom a túžbou, nás zastavila realita, s ktorou v horách vždy treba počítať, hoci dúfaš, že ju nestretneš práve v rozhodujúcej chvíli: skupina zahraničných horolezcov uviaznutá v exponovanom úseku, ktorá si nevedela poradiť s terénom, váhala, zneisťovala sa a tým postupne zablokovala celý hrebeň. Laná sa krížili, pohyby boli neisté a my sme stáli pod vrcholom, sledovali, ako sa čas míňa, a uvedomovali si, že napriek energii, forme a odhodlaniu dnes náš cieľ ostane len kúsok od nás. Ušiel nám doslova o chlp – tak blízko, že sme už cítili atmosféru vrcholu, no zároveň tak ďaleko, že pokračovať by znamenalo riskovať viac, než bolo rozumné.
Tento moment priniesol frustráciu, ale aj hlbokú pokoru a uznanie, že hory majú svoj vlastný rytmus, pravidlá a predovšetkým hlas, ktorý si musíš vypočuť, aj keď práve nechceš. Napriek tomu vo mne ostal jeden silnejší pocit ako všetko ostatné: Bernina ma očarila svojím pôvabom, eleganciou hrebeňov, čistotou línie, ľadovcami, ktoré pôsobia ako umelecké diela vytvarované zimou, a atmosférou, ktorá sa nedá napodobniť nikde inde.
A práve preto sa na Berninu hodlám vrátiť – nie zo vzdoru, ani kvôli nezdolanému vrcholu, ale preto, že jej krása ma stále volá späť. Jej silu, jej majestát a jej magickú prítomnosť cítim dodnes a viem, že jej príbeh pre mňa ešte nie je uzavretý. Bernina si zaslúži druhý pokus, nie ako opravu minulosti, ale ako pokračovanie cesty, ktorá sa začala v roku 2016 a ktorá stále čaká na svoju naplnenú kapitolu.
Peter Babjak
482519