Summit fever, nazývaná aj horúčka z vrcholu, je psychologický jav, ktorý sa objavuje v horolezectve, vysokohorskej turistike a skialpinizme, a ktorý predstavuje jedno z najväčších mentálnych rizík v horách. Ide o stav, v ktorom túžba dosiahnuť vrchol prerastie do takého intenzívneho zamerania, že horolezec postupne stráca schopnosť objektívne hodnotiť riziká, ignoruje signály nebezpečenstva a pokračuje v stúpaní aj vtedy, keď rozum velí otočiť sa. Summit fever nevzniká náhle – buduje sa postupne, najmä počas dlhých hodín výstupu, keď je človek unavený a mentálne investovaný do svojho cieľa. Je to jav, ktorý môže postihnúť začínajúcich horolezcov aj expertov, pretože sa netýka techniky, ale fungovania ľudskej psychiky.
Horolezec vstupuje do hory s jasným cieľom – dostať sa na vrchol. Tento cieľ je na začiatku zdravý a motivujúci. Problém nastáva vo chvíli, keď sa cieľ stane dôležitejší než bezpečnosť. Summit fever sa najčastejšie prejaví vtedy, keď už je vrchol blízko. Mozog začne nesprávne vyhodnocovať situáciu – ignoruje riziká a fixuje sa na myšlienku „už len kúsok“. Objavuje sa klam blízkosti cieľa, ktorý spôsobí, že človek podcení posledný, často najťažší úsek.
Významným faktorom je aj tzv. omyl utopených nákladov – človek nechce pripustiť, že všetka energia, ktorú vložil do výstupu, môže byť zbytočná. Preto pokračuje, aj keď by mal zastaviť. Summit fever môže byť ešte silnejší v skupine. Tlak kolektívu, strach spomaliť tím alebo túžba nesklamať ostatných vedie ľudí k rozhodnutiam, ktoré by individuálne neurobili. Spúšťačom môže byť aj túžba po fotke z vrcholu, sociálne siete, ambície alebo ego. Moderná doba tak tento jav ešte posilnila. Proces summit fever prebieha v niekoľkých fázach. Najprv ide o motiváciu, potom sa zúži vnímanie a horolezec začne ignorovať varovné signály – zhoršené počasie, únavu, časové limity či lavínové riziko. Následne prichádza prehnaná sebadôvera, ktorá vedie k porušeniu pravidiel bezpečnosti, najmä k ignorovaniu času otočky, jedného z najdôležitejších bezpečnostných opatrení. Najväčšie riziko však prichádza paradoxne po dosiahnutí vrcholu.
Eufória zakryje únavu a reálne problémy. Po krátkej radosti nastáva prudký pokles energie a koncentrácie, čo je nebezpečné, pretože väčšina tragédií sa stáva pri zostupe, nie pri výstupe. Summit fever môže spôsobiť, že horolezec síce dosiahne vrchol, ale nezvládne cestu späť. Prevencia summit fever spočíva v psychologickej príprave, sebareflexii a práci s vlastným egom. Základom je stanoviť pevné limity ešte pred výstupom: presný čas otočky, poveternostné hranice, pravidlá komunikácie, objektívne posúdenie kondície a rizík. Pri výstupe je dôležité otvorene komunikovať so všetkými členmi tímu a vytvoriť prostredie, kde môže každý povedať, že chce výstup ukončiť, bez pocitu hanby. Mnohé elitné tímy dodržiavajú pravidlo: „Ak jeden povie otočiť sa, všetci otočia.“ Summit fever sa dá zvládnuť iba vďaka úprimnosti k sebe a pochopeniu, že žiadny vrchol nestojí za život. Psychologická práca so summit fever učí pokore, realistickému hodnoteniu situácií a rešpektu k horám.
Hora nie je súper, ktorého treba poraziť, ale živelná sila. Summit fever je tak pripomienkou, že výstup nie je boj s horou, ale boj so sebou samým. Najsilnejší horolezec nie je ten, kto stojí na najviac vrcholoch, ale ten, kto dokáže urobiť správne rozhodnutie. Vrchol tu bude vždy – ale život máme len jeden.
Peter Babjak
482559