Na jeseň, v období keď sa dni skracujú a hory získavajú tichšiu, introspektívnu atmosféru, sme sa my traja – skúsení členovia tímu Alpine Rock – rozhodli vyraziť na Gerlachovský štít, najvyšší vrchol Slovenska, po klasickej výstupovej trase cez Tetmajerovo sedlo a hrebeň Martinovky. Pre náš tím to bol v poradí už piaty výstup na tento impozantný vrchol, no každý jeden z nich je iný a svojím spôsobom výnimočný – a tento nebol výnimkou.
Už od skorého rána bolo jasno, nebo bez jediného oblaku a slnko ožiarilo štíty zlatým svetlom, ktoré ešte viac vynikli nad pokojnou hladinou Velického plesa. Deň sme začali rannou kávou na Sliezskom dome, kde vládol ešte ospalý pokoj a my sme si v tichosti pripravili výstroj, naposledy skontrolovali batohy a vychutnali si ten moment pred výstupom, keď je všetko ešte len pred nami. Odtiaľ sme vyrazili smerom k Batizovským plesám, kde sa už terén menil a skaly začínali preberať dominanciu nad trávnatými úsekmi.
Postupovali sme priamo pod nástup do žľabu, ktorý nás mal vyviesť do Tetmajerovho sedla – a teda k začiatku seriózneho výstupu. Vyrážali sme s rešpektom, ale aj s nadšením, pretože sme vedeli, že nás čaká technicky zaujímavá túra s veľkým prevýšením, terénom klasifikovaným v úsekoch ako II až III UIAA, a že pôjdeme mimo zabehaných chodníkov. Batizovská dolina bola v rannom svetle prázdna a tichá, len občasné vzdialené zahučanie kamenia pripomenulo, že sme v serióznom vysokohorskom teréne. Výstup do Tetmajerovho sedla prebiehal hladko – pevná skala, suchý terén a ideálne podmienky nám dovolili dostať sa hore približne za trištvrte hodinu. Tu sa už začalo črtať to pravé tatranské dobrodružstvo, pretože zo sedla nás čakal nástup na Martinovku – jeden z najkrajších hrebeňových úsekov vo Vysokých Tatrách, ktorý sa vinie vzdušným, miestami úzkym hrebienkom až k samotnému vrcholu. Počasie sa však postupne začalo meniť – hoci deň začal jasne, na horizonte sa objavili prvé oblaky, vietor zosilnel a zlaté svetlo sa pomaly zmenilo na difúzne, sivasté. Napriek tomu mala táto časť túry svoju silu – pohyb po exponovanom hrebeni, sústredenie, ticho, ktoré občas prerušil len vietor a naše stručné pokyny, a najmä to vedomie, že nie sme na obyčajnej prechádzke, ale na horolezeckej túre, kde každý krok niečo znamená.
Výhľady sa striedali so závojmi hmly, chvíľu sme videli Dolinu Zlomísk, chvíľu len sivú stenu oblakov pred sebou, ale všetko to pôsobilo ako súčasť jedného celku – ako skúška, či si vrchol naozaj zaslúžime. Keď sme po niekoľkých hodinách konečne stáli na vrchole Gerlachovského štítu, obklopení mlhou a so slabým vetrom v tvárach, nebolo to o výhľade, ale o pocite, že sme sa sem dostali sami, vlastnou silou, bez vodcu, bez lanoviek, bez uľahčenia. Gerlach v hmle má zvláštnu, temnú majestátnosť – možno neponúkne pohľad na celý hrebeň Tatier, ale ponúkne iný druh ticha, ktorý zostane v človeku. Po krátkej pauze, pár fotkách a malom občerstvení sme sa rozhodli zostúpiť, pretože podmienky sa zhoršovali a vedeli sme, že Batizovský žľab, ktorým sme plánovali zostup, si vyžaduje plnú koncentráciu. Zostup bol orientačne náročnejší, ako by sa mohlo zdať – žľab bol strmý, miestami šmykľavý, ale vďaka našim skúsenostiam a dobrej spolupráci sme sa vyhli zbytočnému zdržaniu. Mrholiť začalo až v nižších partiách, keď sme už boli mimo exponovaných pasáží, čo nám hralo do karát. Unavení, ale s úsmevom sme sa neskoro popoludní vrátili späť do Tatranskej Polianky, kde sa náš okruh uzavrel.
Bola to dlhá, náročná túra s výrazným prevýšením a technickými pasážami, no zároveň výnimočný deň, ktorý si každý z nás uchová v pamäti. Nie každý výstup musí byť za modrej oblohy a s výhľadmi na desiatky kilometrov – niekedy práve tie hmlisté, surové podmienky dajú túre hĺbku a charakter, na ktorý sa nezabúda. Gerlach nám tentoraz ukázal svoju tichú, jesennú tvár, a my sme z neho odchádzali nielen s pocitom, že sme ho zvládli, ale aj s tichým rešpektom k horám, ktoré nám opäť pripomenuli, že v jednoduchosti a surovosti sa skrýva krása.
Peter Babjak
304022