Po výstupe na Alpspitze, ktorý sme absolvovali deň predtým v sychravom počasí, nás 31. augusta 2025 čakal druhý deň našej horskej dvojakcie – výstup na Zugspitze (2 962 m n. m.), najvyšší vrchol Nemecka. Tentoraz však v úplne iných podmienkach. Počasie bolo výnimočné – jasná obloha, bezvetrie, ideálna teplota. Bolo jasné, že tento deň bude zážitkom, na ktorý tak skoro nezabudneme. Na túru sme sa vydali ako štvorčlenný tím Alpine Rock, plní energie a rešpektu pred tým, čo nás čakalo – náročná trasa cez Höllental, dlhá približne 18 kilometrov s prevýšením viac ako 2200 metrov.
Vyrazili sme včas z Hammersbachu, kde ešte panovalo ticho a chlad skorého rána. Hneď v úvode nás pohltila úzka roklina Höllentalklamm – divoký úsek so železnými mostíkmi a tunelmi, kde sme kráčali nad hučiacim potokom. Tento úsek bol nádherným začiatkom túry, ktorý však netrval dlho. Po tiesňave sa terén otvoril a začalo postupné stúpanie k chate Höllentalangerhütte, kde sme si oddýchli, doplnili vodu a pripravili sa na technicky náročnejšiu časť. Od chaty sa terén zmenil – kamenisté suťoviská a skalné žľaby nás pomaly viedli vyššie a vyššie, až sme sa dostali k prvým ferratovým úsekom. Nasadili sme ferratové sety, prilby, rukavice – a s rešpektom sme vstúpili do technickejšej časti trasy. Následne prišli na rad známe exponované úseky – rebríky, oceľové laná, úzke rímsy nad priepasťami.
Ferraty boli v perfektom stave, ale dlžka a náročnosť si začali vyberať svoju daň. V týchto miestach už nešlo len o výšľap, ale o sústredenie a vytrvalosť. Každý z nás mal vlastné tempo, no navzájom sme sa kontrolovali a povzbudzovali. Po čase sme dorazili k ľadovcu Höllentalferner, ktorý bol síce krátky, no predstavoval kľúčovú fázu túry. Nasadili sme mačky, do rúk vzali čakany a vydali sa cez ľadovcový úsek bez naviazania, pretože podmienky to umožňovali – tvrdý povrch, žiadne čerstvé trhliny. Napriek tomu sme postupovali opatrne a disciplinovane, v stope, ktorú vytvorili skupiny pred nami. Po prechode ľadovcom sa začala posledná séria ferrat – najexponovanejšia časť výstupu. Technicky náročné pasáže v závere trasy si vyžadovali ešte viac energie, no zároveň sme už cítili blízkosť cieľa. Slnko pieklo, únava rástla, ale motivácia bola silná. Po desiatich hodinách od štartu sme sa konečne dostali na vrchol Zugspitze, kde sa pred nami otvoril dychberúci panoramatický výhľad na všetky svetové strany. Okolo nás desiatky ľudí, ktorí sem vyšli lanovkou, ale my sme tam stáli so zaslúženým pocitom – my sme si to poctivo odkráčali, ferratovali, prešli cez ľadovec a vystúpili až sem vlastnými silami. Bolo to niečo viac než len túra – bol to spoločný tímový výkon, zážitok a výzva v jednom. Po vrcholovej pauze a fotkách sme sa rozhodli nezostupovať rovnakou trasou, ale lanovkou sa zviezť dole k jazeru Eibsee, kde sme uzavreli túto nezabudnuteľnú dvojdňovú akciu.
Až z výšky kabíny sme si naplno uvedomili, aké obrovské prevýšenie sme prekonali, ako exponovaný a rozmanitý terén sme zvládli. Výstup na Zugspitze cez Höllental je právom považovaný za jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších alpských túr – a my sme ju zvládli.
Nie všetkým skupinám sa v ten deň podarilo vystúpiť až na vrchol – niektorí sa otočili pred ľadovcom, iní v exponovaných záveroch. O to viac si vážime, že náš tím Alpine Rock dokázal vystúpiť v plnom počte. Tento výstup pre nás nebol len cieľom, ale predovšetkým cestou – plnou výziev, nádherných výhľadov a tímového ducha.
Alpspitze, Zugspitze 2025 – zvládnuté.
Peter Babjak
278349