Dňa 15. júla sme podnikli výstup na najvyšší vrch Chorvátska – Dinaru (1831 m n. m.), a to z malebnej osady Glavaš. Deň bol ako stvorený na túru – jasná obloha, krásne letné ráno, hoci na začiatku nás prekvapil silný vietor, ktorý nás sprevádzal prvou časťou výstupu. Trasa začínala v dolinách krasového regiónu, kde sa krajina postupne otvárala a odkrývala svoju krásu – lúky plné trávy, drobných kvetov a nízkej vegetácie, ktoré pôsobili ako živý koberec pod nohami.
Cestou sme míňali zrúcaniny starého hradu, ktorý vyrastal zo skál a trávy ako tichý svedok minulosti. Jeho kamenné múry, porastené machom a obrastené divokými rastlinami, v nás vyvolávali úctu. Trasa bola dlhá – celkovo sme prešli 18 kilometrov a nastúpali 1250 výškových metrov. S pribúdajúcou výškou sa menil aj charakter krajiny – z trávnatých lúk sme sa presunuli na kamenisté úseky, kde pod nohami škrípali štrkové úlomky a stúpanie bolo výraznejšie.
Okolie pôsobilo surovo a zároveň krásne – mohutné vápenaté kamene, sfarbené do šedej, bielej aj červenastej, vytvárali nádherné prírodné obrazce. V kombinácii s vlnivou horskou trávou a silným vetrom to bola scenéria, ktorá sa len tak nevidí. Na vrchol Dinare sme dorazili okolo poludnia. Čakal nás tam vrcholový kríž a červená vežička, ktorá je neodmysliteľným symbolom tejto hory. Z vrcholu sa naskytol dychberúci výhľad – na jednej strane sa v diaľke trblietalo Jadranské more, na druhej strane sa rozprestierali nekonečné hrebene Dinarského pohoria.
Tento výstup bol pre mňa výnimočný aj preto, že som si ním pripísal ďalší vrchol do mojej zbierky Koruny Európy – cieľa, ktorý si postupne plním s každým dosiahnutým vrcholom jednotlivých európskych štátov. Po krátkom oddychu sme sa vydali na zostup. Vietor medzičasom ustal a slnko sa oprelo do krajiny naplno. Teplota vystúpila na 35 °C a my sme pocítili, aká vie byť Dinara neúprosne horúca. Tráva, ktorá ráno pôsobila sviežo, teraz akoby zvädla pod váhou horúčavy.
Kamene sa rozpálili, tienistých miest bolo málo a každý dúšok vody bol vzácnosťou. Cestou späť sme opäť prechádzali cez lúky, obchádzali historické ruiny a obdivovali pestrú paletu kameňov – od bielych cez hrdzavočervené až po tmavosivé kúsky, ktoré pripomínali dávne geologické vrstvy. Po návrate do osady Glavaš sme boli unavení, ale nesmierne spokojní. Tento výstup nám dal zabrať, no zároveň nám priniesol silný zážitok – výnimočný deň plný krásnej prírody, histórie, fyzickej námahy aj osobného úspechu. Dinara sa tak stala ďalším vrcholom, ktorý si v pamäti uchovám navždy – pre jej surovú krásu, horskú silu a kúsok duše, ktorý som tam nechal.
Peter Babjak
185733