November v Tatrách býva nevyspytateľný. Väčšina turistov už má po sezóne, sneženie je čoraz častejšie, dni sú krátke a hory sa pomaly pripravujú na zimu. No niekedy príroda ponúkne chvíle, ktoré sa zapisujú hlboko do pamäti. Presne taký deň zažil náš štvorčlenný tím Alpine Rock počas výstupu na Baranie rohy (2 526 m).
Našu túru sme odštartovali v ranných hodinách cez Malú Studenú dolinu, ktorá nás privítala chladom, tichom a ostrým horským vzduchom. Chodník bol miestami zľadovatený, ale stabilný. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa začalo ukazovať niečo výnimočné – silná inverzia, ktorá zostala uzamknutá hlboko v dolinách. Nad nami sa rozprestieralo bezoblačné nebo, pod nami sa valila biela pokrývka nízkej oblačnosti, ktorá siahala len po úroveň Bilíkovej chaty. Nad touto bielou perinou sa dvíhali štíty ako ostrovy zo svetla a skál.
Výstup bol spočiatku svižný, no pri Téryho chate sme si dopriali krátku zastávku. Chata bola zaliata slnkom, s lavicami obrátenými priamo do mora inverzie pod nami. Sedieť tam a pozerať sa na túto zvláštnu krajinu bolo ako sen. Doliny sa stratili, svet sa zjednodušil – hore len my a ticho, dole nekonečná biela hladina.
Z Téryho chaty sme pokračovali klasickým výstupom cez JV hrebeň. Cesta na Baranie rohy bola technicky zaujímavá, miestami zmrznutá a vyžadovala presný pohyb. Bezvetrie a jasná obloha vytvárali ideálne podmienky na sústredený výstup. Cítili sme, že máme šťastie – takéto podmienky v novembri sa nedejú často. Na hrebeni sa pred nami rozprestreli výhľady, ktoré berú dych: Gerlach, Ľadový štít, Lomnický, Jastrabia veža aj Kežmarský štít. Všetky sa vynímali nad bielym „morom“ inverzie, ktoré vypĺňalo doliny.
Na vrchole sme si dopriali chvíľu ticha. Každý z nás sa v tých pohľadoch trochu stratil – bol to pokoj, aký vie dať len hora. Termosky s čajom, pár vetroviek rozložených na skale a slnko na tvári. Nikto nepotreboval rozprávať – stačilo byť.
Po zostupe bola chata stále zaliata slnkom, inverzia v doline držala svoje miesto ako stála kulisa. Sedeli sme na lavici, dívali sa smerom do „bielej tmy“ dolín a vedeli, že si tento deň zapamätáme. Nie kvôli výkonom, ale kvôli atmosfére – to je to, čo ostáva.
Cestou späť, opäť cez Malú Studenú dolinu, sme sa pristavili pri Malých Spišských plesách, ktoré už začínali primŕzať. Na hladine sa zrkadlili hory nad nimi – ostrý obraz štítov v tenkej vrstve ľadu a vody, tiché, čisté, ako namaľované. Ten obraz nás prinútil zastaviť. Zrkadlenie nebolo len vizuálne – bolo to ako odraz dňa, ktorý sme prežili. Niekedy hory ukazujú aj to, čo v sebe človek nenosí vedome – pokoj, mier, súlad.
Zostup bol pomalý, tichý a vďačný. Dolinou sa už začínal spúšťať tieň, no my sme si niesli svetlo z vrcholu. Každý krok dole bol rozlúčkou s dňom, ktorý sa nemeria výškovými metrami ani časom, ale tým, čo po ňom ostane.
Na parkovisku sme sa ešte na chvíľu otočili. Štíty sa strácali vo večernom svetle a biela inverzia ešte stále držala doliny v zajatí. Hore v horách bol celý deň iný svet – svet svetla, ticha a výšok.
Peter Babjak
106014