Leto 2020. Svet sa síce zastavil – hranice, podujatia, bežné rytmy života –, no hory volali možno hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. V čase, keď sa mnohé veci spomalili alebo pozastavili, príroda žila ďalej svojím tempom. Ako štvorčlenný tím Alpine Rock sme sa rozhodli odpovedať na ten hlas – výstupom na Veľký Mengusovský štít (2 435 m n. m.). Naším cieľom nebolo len zdolať vrchol, ale zažiť ho inak. Zvoliť si trasu, kde nebude davy, značky ani istota vyšľapaného chodníka. Vybrali sme si menej známy smer od Veľkého Hincovho plesa a zostup cez severovýchodnú stenu – zlanením.
Deň sme začali skoro ráno na Štrbskom Plese. Vzduch bol chladný a čistý, len jemne dotknutý vlhkosťou noci. Cez Popradské pleso sme kráčali ešte takmer v tichu, keď sa hory len prebúdali do svetla. Ranné lúče sa odrážali na hladine jazera a farbili skaly do zlatohneda. Bolo to ako kráčať do maľby, no čím vyššie sme stúpali, tým viac sa realita menila – bola surovejšia, menej idylická, no o to pôsobivejšia.
Pri Veľkom Hincovom plese sa všetko zmenilo. Ľudské stopy postupne mizli, ticho sa prehlbovalo. Pred nami sa rozprestierala divoká tatranská krajina – surová, kamenistá, strmá. Neznačený výstup sa začal. Cesta viedla priamo do masívu Mengusovského štítu, cez sutinové úbočia, skalnaté žľaby a úseky, kde nohy prestali stačiť a do práce sa museli zapojiť aj ruky.
Terén bol suchý, no krehký. Krok musel byť istý, každé zaváhanie mohlo znamenať problém. Miestami sme sa rozdelili na dvojice a hľadali si vlastnú líniu výstupu, no stále v dohľade. V takýchto úsekoch sa ukáže, čo znamená tím – nielen v pohybe, ale aj v postoji. Jeden druhému kryl chrbát, podával informácie o stabilite terénu, držal si odstup, keď bolo treba. Nepotrebovali sme lano – terén nebol čisto lezecký –, no rozhodne to nebolo „iba“ turistické. Bola to cesta, ktorá si pýtala skúsenosti, istotu v pohybe a hlavu nastavenú na maximálne sústredenie.
Keď sme dorazili na vrchol, všetko na chvíľu stíchlo. Doslova. Len vietor sa oprel o plecia, akoby nás pozdravil. Z vrcholu Mengusáku sa otvorili výhľady, ktoré vedia človeka umlčať. Ostré štíty, tiché doliny, modré škvrny plies hlboko pod nami. A nad tým všetkým obrovský priestor. Ten moment nebol len fyzickou odmenou za námahu – bol to pocit, že sme sa sem dostali niekade „spoza kulís“. Nie po značke, nie cez dav. Ale vlastným smerom, vlastným spôsobom. Na vrchole nebolo treba hovoriť – len vnímať.
Zostup sme však nebrali na ľahkú váhu. Návrat po výstupovej trase by bol síce možný, no zvolili sme si technickejšiu, zaujímavejšiu, a zároveň náročnejšiu alternatívu – zlanenie severovýchodnou stenou smerom k Východnému Mengusovskému sedlu. V tomto teréne sa človek mení – z turistu na horolezca. Zlanenie nebolo extrémne technické, no prebiehalo vo viacerých dĺžkach, cez vlastné istenia a štandy, na exponovanom teréne, kde každá chyba môže mať následky. Tu sa ukázalo, ako dôležité je dôverovať nielen výstroju, ale aj sebe navzájom.
Každý z nás si odsedel svoj kus lana, každý kontroloval svoj uzol, každý veril partnerovi. Keď visíš v stene, pár desiatok metrov nad zemou, s pohľadom do doliny, uvedomíš si dôležitú vec – že rešpekt k horám sa nekončí vrcholom. Práve naopak, tam len začína. Zlanenie si vyžadovalo presnosť, sústredenie a absolútnu spolupatričnosť. A aj keď to nebol najťažší zlaňák v našich životoch, bol výnimočný. Práve pre ten pocit, že zostupujeme férovo – nie „útekom“, ale vlastnou voľbou.
Po poslednom zlanení sme sa napojili späť na chodník pri Hincovom plese. Svaly už dávali o sebe vedieť, ale vnútorný pocit bol ľahký. Masív Mengusovského štítu, ktorý sme teraz mali za chrbtom, už nebol len cieľ. Poznali sme ho. Boli sme v ňom. Cez Mengusovskú dolinu sme pomaly klesali k Popradskému plesu a odtiaľ späť ku Štrbskému. No nebol to len návrat. Bolo to zavŕšenie niečoho výnimočného.
Nikto z nás sa necítil ako turista, čo vyšiel na kopec. Boli sme tím, ktorý si vybral vlastnú trasu, vlastný rytmus a vlastnú mieru. Vyšli sme hore nie preto, aby sme mali vrchol „odfajknutý“, ale preto, že nás to ťahalo tam, kde nie je všetko pripravené, vyznačené a isté. Tam, kde človek musí čítať terén, nie mapu.
Tento výstup nebol len o výške. Bol o dôvere – v seba, v druhých, vo výstroj, v ticho a silu hôr. Leto 2020 je dávno za nami, no táto cesta žije. V spomienkach, v skale, v lanách, vo vzťahoch, ktoré vznikli a posilnili sa tam hore. A hlavne – v tíme Alpine Rock.
Peter Babjak
229581