September v Tatrách je kapitola sama o sebe. Rána bývajú chladné, vzduch je ostrý a čistý, cez deň príjemne sviežo a nad hlavou nekonečne modrá obloha. Presne v takomto ideálnom počasí sme sa s tímom Alpine Rock vybrali na výstup na Gerlachovský štít (2 655 m n. m.) – najvyšší vrchol Vysokých Tatier a Slovenska. Náš cieľ nebol len samotný vrchol, ale aj krásna hrebeňová túra cez Martinovu cestu, ktorá vedie z Poľského hrebeňa. Počas výstupu sme sa ešte zastavili na Zadnom Gerlachu, kde ticho ležia trosky z druhej svetovej vojny. Celú túru sme zakončili zostupom cez Batizovskú próbu – za súmraku a napokon v tme.
Vyrážali sme skoro ráno z Tatranskej Polianky. Svetlo sa ešte len prebúdzalo a les bol zahalený v tichu, ktoré len občas prerušil štrk pod našimi nohami. Vzduch bol chladný, ale čistý – taký, aký človek v horách víta s úctou. Po krátkej pauze pri Sliezskom dome, kde sa ešte len začínalo zobúdzať ráno, sme začali stúpať smerom do Poľského hrebeňa. Tam sa začína Martinovka – klasika, ktorá vedie juhovýchodným hrebeňom až na samotný Gerlach.
Martinova cesta (II – III UIAA) je tradičný, hrebeňový výstup, ktorý patrí medzi lezecké klasiky vo Vysokých Tatrách. Nie je extrémne technicky náročná, no jej dĺžka, expozícia a potreba orientácie ju robia serióznym dobrodružstvom. Skaly boli suché, nebo bezoblačné a bezvetrie vytvorilo ideálne podmienky. Postupovali sme v dobrom tempe, každý krok bol premyslený, každý úsek preveroval nielen fyzickú pripravenosť, ale aj sústredenie. Občas sa nám naskytli výhľady do Dolinky pod Východnou Vysokou či na Kačaciu dolinu – tiché, vzdialené priestory, ktoré sme vnímali s pokorou.
Pred vrcholom sme si dopriali krátku zachádzku na Zadný Gerlach. Na tomto menej navštevovanom mieste sa v skalách ukrývajú trosky vojenského lietadla, ktoré tu havarovalo počas druhej svetovej vojny. Kusy kovu, roztrúsené v štrbine, akoby ticho rozprávali príbeh tragédie, ktorá sem vtrhla z celkom iného sveta. Bola to silná chvíľa. Kontrast medzi krásou hôr a spomienkou na vojnovú bolesť bol až zarážajúci. Miesto, ktoré núti zastaviť sa, nadýchnuť sa a na pár minút sa ponoriť do ticha.
Vrchol Gerlachu nás privítal v celej svojej nádhere. Jasné nebo, absolútne bezvetrie a výhľady, ktoré sa nedajú opísať bez pátosu – no ten je v takýchto chvíľach celkom na mieste. Široký obzor, štíty pod nami, hĺbka dolín, nad ktorými visíme. Bol to presne ten moment, kvôli ktorému človek akceptuje skoré vstávanie, ťažký batoh, trasu, kde ide veľa po hrane – doslova aj obrazne. Na vrchole sa z nás na chvíľu stali iba tichí pozorovatelia. Žiadne zbytočné slová – len pohľad, nádych, úsmev. Boli sme tam spolu.
Zostup sme zvolili klasický – cez Batizovskú próbu. Tento smer je síce technicky jednoduchší než výstup, no ani tu netreba poľaviť. Úzke pasáže a pohyblivý terén si vyžadujú opatrnosť a najmä koncentráciu. Svetlo sa začalo pomaly vytrácať a my sme plynule prešli do večerného režimu – tempo sa spomalilo, hory stíchli, zatiahli sa do seba. Posledné úseky pred Batizovským plesom sme už išli so zapnutými čelovkami. Svetlá osvetľovali len pár metrov pred nami, tma bola všade okolo. Ale práve v tej tme bolo niečo pokojné. Cesta späť k Sliezskemu domu a následne dole do Tatranskej Polianky bola tichá, pomalá a akosi hlboká. Unavení, no spokojní.
Tento deň nebol len o výstupe na najvyšší štít Slovenska. Bol o spojení všetkého, čo robí hory horami – krásy, náročnosti, pokoja, rizika, histórie aj vnútornej radosti. Výstup cez Martinovku, zastavenie pri troskách na Zadnom Gerlachu a zostup cez Batizovskú próbu – to všetko spolu vytvorilo výnimočný celok. Tím Alpine Rock si z tohto dňa odniesol viac než len výškové metre a technický výkon. Odniesli sme si zážitok, ktorý sa vryje pod kožu. Nie ako adrenalínová chvíľa, ale ako dlhé, hlboké stretnutie s horou.
September v Tatrách má svoje čaro. A my sme ho v ten deň zažili naplno – s pokorou, s nadšením a hlavne spolu.
Peter Babjak
183900