13. až 18. marca 2018 som sa zúčastnil výpray s horskou cestovnou kanceláriou Rokošport. Jednej z tých výprav, ktoré sa ti vryjú do pamäti nielen výškou cieľa, ale aj všetkým, čo sa okolo neho udialo. Hoverla (2 061 m n. m.) – najvyšší vrch Ukrajiny – bola naším cieľom, a k nej ešte Petros (2 020 m n. m.) ako sprievodný vrchol masívu Čornohora. Výstup sa konal v plne zimných podmienkach, a keď poviem, že bol nezabudnuteľný, nemyslím len kvôli výškovej méte.
Cesta na Ukrajinu bola prvým krokom do iného sveta. Z Bratislavy sme sa presúvali minibusom, klasická dlhá cesta cez východ Slovenska, cez hranice, až sme sa postupne dostali do západnej Ukrajiny. Všetko pôsobilo o čosi hrubšie, surovejšie – krajina, architektúra aj podmienky. Minibus nás doviezol, kam vedel – ďalej už nestačil. A vtedy nastúpila technika, ktorá akoby vystúpila z múzea studenej vojny: ZiL 131 – starý sovietsky vojenský nákladiak, ktorý sa nedal zastaviť snehom, ľadom ani dierami v ceste. Vŕzgal, rachotil a pomaly sa boril stúpajúcou horskou cestou, až nás vysadil niekoľko kilometrov pred nástupom na trasu.
Od tohto momentu to už bola čistá zimná expedícia. Snežnice sme nasadili okamžite – bez nich by sme sa nepohli ani o meter. Sneh miestami siahal nad úroveň pásu, miestami mal vyše troch metrov, a keď si človek spravil krok vedľa hlavnej stopy, hneď sa prepadol hlboko. Biely svet okolo nás bol tichý, ťažký a krásny zároveň.
Prvý deň sme venovali aklimatizácii a trekingu v okolí Petrosu. Bolo to výživné – nie kvôli technickej náročnosti, ale kvôli hĺbke snehu a vetru, ktorý sa neustále menil. Obloha sa striedavo zatvárala a otvárala, a hory pôsobili ako divoké, opustené kráľovstvo. Žiadni turisti, žiadne chaty – len my, snežnice, batohy a cesta cez bielu pustatinu.
Nasledujúci deň bol určený pre výstup na samotnú Hoverlu. Ráno sme vyrazili skoro. Počasie sa zatiaľ držalo, ale s narastajúcou výškou začal zosilňovať vietor. Viditeľnosť sa postupne znižovala, krok za krokom sme stúpali do priestoru, ktorý strácal obrysy. Výstup bol dlhý, monotónny a fyzicky náročný – ale každý krok mal svoj význam. Nad hranicou lesa nás obklopovala len biela rovina – žiadna stopa civilizácie, len stúpajúca línia zasneženého hrebeňa.
A potom – vrchol. Hoverla. Žiadna slávnosť, žiadne víťazné výkriky. Len ticho. Silný vietor a pred nami mohutný zamrznutý kovový kríž, ktorý stál ako strážca ukrajinských Karpát. Žiadne vlajky, len ľad, biela prázdnota a niekoľko sekúnd pokoja, ktoré preťali naše myšlienky. Ten moment si budem pamätať navždy – nie pre dramatickosť, ale pre jeho čistotu.
Po zostupe nás čakal ďalší zážitok – ubytovanie „vojenského štýlu“. Bungalov, ktorý by na mape cestovného ruchu nenájdete. Staré drevené steny, prievan, skromné lôžka a pocit, že sme sa vrátili v čase. Na stole konzervy s etiketami v azbuke – „tušonka“, „kaša“ a iné špeciality, ktoré zrejme zostali po predchádzajúcich výpravách. Kúrenie symbolické, ale jedlo nás zasytilo – a to bolo hlavné.
Napriek únave sme si večer spravili menšiu oslavu. Improvizovaná diskotéka – jeden reprák, baterka, niekoľko vrstiev termooblečenia a chuť uvoľniť sa. Hudba znela ako z iného sveta, no smiech, tanec a spoločné bláznenie boli perfektnou bodkou za dňom plným námahy. Aj v najskromnejších podmienkach vie vzniknúť atmosféra, ktorá zbližuje a robí z ľudí tím.
Rokošport celú výpravu zvládol skvelo. Sprievodcovské vedenie bolo profesionálne, bezpečné a príjemne ľudské. Nikto nebol tlačený k výkonu, všetko išlo v tempe, ktoré rešpektovalo podmienky aj schopnosti účastníkov. Organizácia, zázemie a najmä ľudský prístup robili túto výpravu výnimočnou.
Hoverla v zime nie je technicky extrémna, ale klimaticky veľmi náročná. A práve to robí zimný výstup výnimočným. Kombinácia fyzickej námahy, drsného prostredia, odrezania od komfortu a silného kolektívu zanechala stopu, na ktorú nezabudnem.
Nebola to moja najextrémnejšia výprava. Ani najdramatickejšia. Ale bola to jedna z najčistejších – surový kontakt s horami, ľuďmi a sebou samým. A ten ZiL 131, vojenské konzervy, zamrznutý vrchol a večerný smiech v chatrči – to sú tie detaily, ktoré dávajú zážitku charakter. A ten si so sebou nesiem dodnes.
Peter Babjak
183919