5. júla 2018 sme sa ako štvorčlenný tím Alpine Rock vydali na výstup, ktorý nám zostane hlboko vrytý v pamäti – lezenie na Jastrabiu vežu, tatranskú klasiku s nádhernými výhľadmi a poctivým horským charakterom.
Deň sa začal skorým ranným nástupom. Vzduch bol svieži, dolina ešte spala a nad hlavami nám prechádzali miestami oblačné pásy. Počasie však vyzeralo stabilne a nič nenasvedčovalo búrkam. Kráčali sme v tichu, naladení na deň vo vertikále, s batohmi plnými výstroja, termosiek a očakávaní.
Na lezenie sme si vybrali klasickú tatranskú cestu (pravdepodobne Južné rebro), ktorá ponúka všetko, čo má správne tatranské polezenie mať – pevný granit, technické pasáže, krásne štandy a výhľady, ktoré ťa zastavia aj uprostred výšvihu. Lezci sme boli rozdelení do dvoch dvojíc, naviazaní s dôverou, ktorá vzniká len spoločným lezením a rokmi v horách.
Skala držala výborne, každý krok mal svoje miesto, istenia boli isté a hlavy pokojné. Postupovali sme sústredene, no zároveň uvoľnene – s rešpektom k stene, ale aj s radosťou z pohybu. Na štandoch zaznelo pár vtipov, pohľady povedali viac než slová. Presne tak, ako to má byť.
Keď sme sa po niekoľkých dĺžkach vynorili na vrchol, čakalo nás ticho a panoráma, ktorá sa nedá opísať – len precítiť. Lomnický štít, Kežmarský, Kolový, Jahňací, plieska dolu pod nami… Sadli sme si na kameň, vytiahli čokoládu a len pozerali. Tie chvíle, keď si hore a vieš, že si presne tam, kde máš byť.
Zostup cez zlaňák prebehol hladko. Po fyzickej námahe prišla príjemná únava, ale aj tiché vnútorné naplnenie. Cestou dolu sme sa ešte viackrát obzreli na stenu, ktorú sme práve preliezli – tentoraz už s odstupom, s vďačnosťou a úsmevom.
Jastrabia veža nám dala presne to, po čom lezecké srdce túži – technickú výzvu, divokú krásu a spoločný zážitok. A presne kvôli takýmto dňom to robíme. Lezieme, dýchame, žijeme.
Peter Babjak
229592